Choroba zvaná mor, ktorá sa Alojzovi predtým vyhýbala, sa k nemu dostala teraz, keď sa už ani nevenoval nakazeným ľuďom. Písal sa 3. marec 1591. Správa o Alojzovom ochorení vydesila celý rád, iba on sa radoval, domnievajúc sa, že už nevstane z postele, iba keď bude povolaný do neba.

Ako vždy, ani teraz počas choroby nevyžadoval nijaké pohodlie, naopak, ešte viac napredoval v umŕtvovaní a láske k svätej chudobe. Hneď zatúžil po prijatí potrebných sviatostí a bolo mu vyhovené.

Jeho vrúcna zbožnosť pri ich prijímaní všetkým utkvela v pamäti. Sám odpovedal na všetky modlitby s takou príkladnou pobožnosťou, že sa prítomní neubránili slzám.

Pretože niektorí otcovia rádu namietali, že Alojz si azda ukladá až priveľa kajúcnych skutkov a nadmieru trýzni svoje telo, svätec žiadal, aby sa všetkým rehoľníkom oznámilo, že vzhľadom k týmto kajúcim skutkom necíti vo svedomí ani najmenšiu výčitku. Okrem toho zdôrazňoval, že to robí s povolením predstavených a ničím sa proti zákonom svojho rádu nepreviňuje. A hoci sa môže zdať, že v mnohých záležitostiach kráča neobyčajnou cestou, nakoniec, viazaný poslušnosťou, koná snáď menej ako ostatní. Takto však mohol hovoriť iba svätec, ktorý všetko, čo robil, konal zo zvláštnej Božej milosti.

Aby sme aspoň trochu porozumeli tomuto konaniu a zmýšľaniu (tak veľmi presahujúcemu mieru), aké spoznávame u Alojza i u mnohých, jemu podobných duší, musíme pochopiť, že títo Boží sluhovia takto konali vedení zvláštnou milosťou, ktorú im Boh udeľoval v neobyčajnej a takmer prebytočnej miere. Musíme si tiež uvedomiť, že k tomu, čo na týchto svätcoch tak veľmi obdivujeme, nie sme zaviazaní. Je dobré to obdivovať, aj sa to patrí, ale nie je potrebné to nasledovať.

Alojz najradšej rozprával o nebi a o anjeloch a veľmi túžobne si prial zomrieť. Túto svoju veľkú túžbu však pokladal za chybu a zveril sa s ňou pátrovi Bellarmínovi, ktorý ho potešil slovami: „Upokojte sa, túžba po smrti s úmyslom, aby sme boli naveky spojení s Bohom, nie je nič zlé.“

Potešený touto odpoveďou sa už teraz voľne vznášal k Bohu a pre všetkých prítomných sa stal nedosiahnuteľným vzorom. Všetci, ktorí ho prišli navštíviť a medzi ktorými boli aj jeho príbuzní, kardináli a iní hodnostári, so slzami v očiach vyznali, že nič ich nepovzbudilo tak ako rozhovor so svätým mladíkom. Jeho lôžko bolo pravou kazateľnicou neobyčajnej kresťanskej dokonalosti. Všetci, ktorí potom od neho odchádzali, boli pevne presvedčení o jeho svätosti.

Táto choroba síce nebola, ako sa spočiatku zdalo, smrteľná, predsa len otvorila cestu k ochoreniu pľúc, ktoré sa už nedalo vyliečiť. Na zámku v Castiglione zatiaľ nevedeli, že sa Alojzova diagnóza zmenila, hoci pri prvej správe, že ochorel na nákazlivú chorobu, ho už oplakávali.

O to viac dobrú matku naplnil radosťou list od jej miláčika, v ktorom píše:

Naozaj som si už myslel, že mi Pán Boh dopraje tú milosť, nad ktorú nemôže byť väčšia, totiž zomrieť v jeho láske a milosti. Takto som dúfal a bol som už aj zaopatrený svätými sviatosťami. Ale Pánovi sa zapáčilo inak a moje ochorenie prešlo do zdĺhavej choroby. Lekári mi dávajú lieky, aby som nadobudol zdravie, ja však vzdávam Pánovi vďaky za to, že mi chce dopriať lepšie zdravie, než to, ktoré by mi priali lekári. Radostne žijem v nádeji, že ma Pán o niekoľko mesiacov povolá z tejto krajiny mŕtvych do krajiny živých, zo spoločnosti ľudí do spoločnosti anjelov a svätých… A toto nech je Vám prameňom útechy, pretože viem, že ma milujete a prajete mi všetko dobré.

Prosím Vás, modlite sa, aby počas toho krátkeho času, keď sa ešte musím plaviť po mori tohto života, Pán Boh pre zásluhy svojho jednorodeného Syna a na príhovor svojej najsvätejšej Matky i svätých Nazária a Celza, ponoril všetky moje nedostatky do mora svojho presvätého umučenia, aby som, zbavený svojich nepriateľov, mohol vojsť do zasľúbenej zeme a tam Boha chválil a velebil! Ten istý Boh nech Vás tiež ráči potešiť.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätý Alojz Gonzága, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.