V podobenstve o rozsievačovi svätý Lukáš zaznamenáva slová, ktorými Ježiš vysvetľuje význam „dobrej pôdy“: sú ňou tí, „čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (Lk 8, 15). V kontexte Lukášovho evanjelia zmienka o dobrom a šľachetnom srdci vo vzťahu k počúvaniu a zachovávaniu Božieho slova predstavuje implicitný náčrt viery Panny Márie. Ten istý evanjelista nám hovorí o Máriinej pamäti, o tom, ako vo svojom srdci zachovávala všetko, čo počula a videla, aby tak Slovo prinieslo v jej živote úrodu. Pánova Matka je – ako hovorí svätá Alžbeta – dokonalou ikonou viery: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45).
V Márii, dcére Sionu, sa završujú dlhé dejiny viery Starého zákona, ktoré počnúc Sárou rozprávajú o toľkých veriacich ženách; o ženách, ktoré boli popri patriarchoch miestom, kde sa napĺňali Božie prisľúbenia a odkiaľ prýštil nový život. V plnosti čias sa Božie Slovo obrátilo na Máriu a ona ho prijala celým svojím bytím do svojho srdca, aby z nej prijalo telo a narodilo sa ako svetlo pre ľudí.
Svätý Justín, mučeník, má vo svojom Dialógu s Trifónom pekný výraz, ktorým vyjadruje, že Mária prijatím anjelovho posolstva počala „vieru a radosť“. V Ježišovej Matke sa totiž viera prejavila hojnosťou plodov, a keď náš duchovný život prináša ovocie, napĺňa nás radosť, ktorá je najjasnejším znamením veľkosti viery. Vo svojom živote Mária nasledovala Ježiša, keď s ním kráčala ako pútnička vo viere. Starozákonná cesta viery sa v Márii stáva nasledovaním Ježiša a dáva sa ním premeniť osvojovaním si pohľadu vlastného Synovi vteleného Boha.
Pápež František: Lumen fidei, 58
Tento úryvok pochádza z knihy 365 dní s Máriou, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
