František Saleský veľmi jasne hovorí o potrebe venovať každý deň čas osobnej modlitbe, ale zároveň sprostredkúva víziu modlitby počas celého dňa a ponúka niekoľko návrhov, ako sa to môže diať. Vlastne navrhuje vzor pre náš deň, ktorý nám pomôže „pamätať“ na Pána v rôznych momentoch. Tu sú jeho návrhy.

Hneď ako sa prebudíme, obráťme sa k Pánovi, poďakujme mu za ďalší deň, venujme mu ho a prosme ho o pomoc, aby sme ho prežili spôsobom, ktorý sa mu páči.

Čo najskôr ráno si vyhraďme dostatok času na osobnú modlitbu (vrátane duchovného čítania).

Čo najčastejšie sa zúčastňujme na každodennej svätej omši.

Pokiaľ to okolnosti dovolia, modlime sa Liturgiu hodín.

Počas dňa sa pravidelne utiahnime do komôrky svojej duše, aby sme spomínali na Pána, uvedomovali si jeho prítomnosť a rozprávali sa s ním. Môžeme to robiť aj uprostred činností.

„Vždy si pamätajte, aby ste sa v rôznych chvíľach utiahli do samoty vlastného srdca, aj keď ste navonok zapojení do diskusií alebo rozhovorov s inými.“

Aj Bernard má obrovský náhľad do toho, ako možno žiť v samote uprostred sveta.

„Preto sa musíte stiahnuť, skôr mentálne ako fyzicky, vo svojej mysli, vo svojej zbožnosti, vo svojom duchu. Veď Kristus Pán je duchom pred vašou tvárou a vyžaduje si viac samotu ducha ako tela, hoci fyzické stiahnutie sa môže byť prospešné, keď sa naskytne príležitosť, najmä v čase modlitby… Okrem toho jediná predpísaná samota pre vás je samota mysle a ducha. Túto samotu si užijete, ak sa odmietnete podieľať na spoločných klebetách, ak sa budete vyhýbať problémom tejto doby a nebudete si zakladať na výmysloch, ktoré priťahujú masy; ak odmietnete to, po čom všetci túžia, budete sa vyhýbať sporom, zľahčovať straty a nebudete si všímať zranenia. V opačnom prípade nie ste sami, hoci ste sami. Nevidíte, že môžete byť sami, keď ste v spoločnosti a že ste v spoločnosti, keď ste sami? Nech sú davy, ktoré vás obklopujú, akokoľvek veľké, môžete si užívať výhody samoty, ak nebudete zvedaví, ako sa správajú druhí ľudia, a vyhnete sa unáhlenému posudzovaniu.

Aj keby ste videli, že váš blížny robí niečo zlé, odmietnite ho odsúdiť a radšej ho ospravedlňte. Ospravedlňte jeho úmysel, aj keď nemôžete ospravedlniť jeho čin, ktorý môže byť výsledkom nevedomosti, prekvapenia alebo náhody.“

Krátko pred večerným jedlom si na pár minút odskočme na modlitbu a spytovanie svedomia. Poďakujme Bohu za požehnania tohto dňa, poprosme ho o odpustenie za všetky chyby a hriechy a obnovme svoje odhodlanie žiť pre neho.

Pohľad na zoznam všetkých duchovných praktík, ktoré František odporúča, môže byť ohromujúci. František túto námietku predvída. V odpovedi poukazuje na to, že veľmi zaneprázdnení muži, ako napríklad kráľ Dávid a svätý Ľudovít, kráľ Francúzska, dokázali vykonať veľmi veľa tým, že dali Pánovi a zbožnosti prednosť pred všetkým ostatným. František uisťuje, že to isté bude platiť aj pre nás.

„Vykonávajte tieto cvičenia s dôverou, ako som vám ich určil, a Boh vám dá dostatok voľného času a sily na plnenie všetkých ostatných povinností.“

Postupne môžeme svoj každodenný život čoraz viac naplniť modlitbou, lebo po čase dokážeme začleniť do svojho časového harmonogramu tie návrhy, ktoré fungujú a na ktoré sme duchovne pripravení. Existuje konkrétna duchovná prax, ktorú František veľmi odporúča a ktorá je možná pre každého z nás: aj v tých „nemožných“ dňoch, keď možno nie sme schopní vykonávať svoje bežné duchovné praktiky, môžeme zostať zakorenení v modlitbe tým, že budeme neustále adresovať Pánovi krátke modlitby. Môžu to byť skutky lásky, adorácie, viery, nádeje, prosby alebo jednoducho vyslovenie Ježišovho mena počas celého dňa. František prikladá veľmi vysokú hodnotu týmto jednoduchým výrokom, ktoré sa tradične nazývajú strelné modlitby alebo vzdychy.

„Keďže veľké dielo zbožnosti spočíva v takomto používaní duchovného sústredenia a strelných modlitieb, môže nahradiť nedostatok všetkých ostatných modlitieb, ale jeho strata sa dá len ťažko napraviť inými prostriedkami. Bez tohto cvičenia nemôžeme správne viesť kontemplatívny život a aktívny život môžeme viesť len slabo. Bez neho je odpočinok len nečinnosťou a práca je drina. Preto vás nabádam, aby ste sa tohto cvičenia ujali celým srdcom a nikdy sa ho nevzdali.“

Krátka modlitba, ktorú Bernard odporúča najviac, je jednoduché vyslovenie Ježišovho mena. Veľmi dojímavo píše o sile Ježišovho mena v našej modlitbe.

„Ježišovo meno je viac ako svetlo, je to aj pokrm. Necítite nárast sily, keď si naň spomeniete? Ktoré iné meno môže tak obohatiť človeka, ktorý medituje? Čo sa môže vyrovnať jeho sile osviežiť namáhané zmysly, podoprieť čnosti, dodať silu dobrým a čestným zvykom, podporiť cudné pocity?… Píšte, čo chcete, ale mne to nebude chutiť, ak to nebude hovoriť o Ježišovi. Hovorte alebo sa hádajte, o čom chcete, nebude mi to chutiť, ak vylúčite meno Ježiša. Ježiš je pre mňa med v ústach, hudba v ušiach, pieseň v srdci.“

Modlitba je pre duchovnú cestu nevyhnutná. Ale rovnako dôležité je naučiť sa reagovať na pokušenia a skúšky, a k tomu sa teraz obrátime.

Tento úryvok pochádza z knihy Večný život pod drobnohľadom, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.