S rodinným duchovným bojom sa môžem do veľkej miery stotožniť, preto by som sa rada podelila so skúsenosťou duchovného útoku. Našu rodinu svojou pomocnou rukou zachránila Cirkev, a to prostredníctvom duchovenstva, mojej modlitebnej ružencovej skupiny, sviatostného života, cirkevnej náuky a príkladu svätých.

Naša rodina bola takmer zničená traumou, keď bol môj milovaný svokor ubitý na smrť. Brutálne zbitý na nepoznanie ležal v kaluži krvi na ulici pred svojím podnikom. Táto trauma, v kombinácii s našou rodinnou ľahostajnosťou k modlitbe, svetskosťou a slabnúcou vierou, prerástla do gigantických rozmerov. Po svokrovej vražde nás okamžite podkopalo rozdelenie. Komunikácia ustala a zúrivo ju nahradila chamtivosť, zlosť, odpor, rivalita a pomsta. Každý z nás sa stiahol do svojho bezpečného kúta.

Vyrovnať sa s traumou bolo priam neľudsky ťažké. Prirovnávam to k náloži zla, ktorá vybuchla v našich domovoch. Neprestajne ma prepadali pokušenia – ujsť od tejto chaotickej rodiny, zatvrdiť si srdce, venovať energiu a čas svetským veciam a umŕtviť bolesť. Démoni na mňa útočili a prehovárali ma: „Ty predsa vôbec nemusíš žiť v tomto manželstve, ani vychovávať deti! Všetko je to jeden veľký omyl! Veď len zbytočne trpíš! Utrpenie aj tak nemá cenu! Uteč!“

Utiekla som, ale ku Kristovi. Deň čo deň som pri svätej omši a adorácii získavala spásnu milosť. Zápasila som s Pánom a vyliala som mu svoje trýznivé emócie. Hlboko traumatizovaná a zdrvená na duchu som si po prvýkrát uvedomila, že som v ľuďoch už intuitívne prestala vnímať dobro. Stala som sa podozrievavou voči iným, dokonca aj voči Božej dobrote. Dusila som v sebe zlosť a neveriacky som žasla nad tým, čo dokáže urobiť jedna ľudská bytosť druhej.

Počas adorácie ma Ježiš milostivo viedol k porozumeniu, že jedine odpustenie ma môže zachrániť. Vedela som, že len málo členov rodiny by prijalo cestu odpustenia. Lenže človek nemá kontrolu nad druhými, iba sám nad sebou. O niekoľko týždňov neskôr, počas adorácie, vo mne Ježiš oživil slová evanjelia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Táto biblická scéna sa pre mňa stala mimoriadne dynamickou a hlboko osobnou. Kristus sa s mučivým posledným výdychom za mňa modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Osvojila som si nezaslúžený dar Božieho odpustenia. Ak som prijímala hojnosť Božieho milosrdenstva, mohla som sa stať aj sprostredkovateľkou Božieho odpustenia? A to aj pre vraha? Bola som nahnevaná, no s pomocou Ducha Svätého som si uvedomila, že nikdy by som nemohla túžiť po večnom zatratení duše. Nepoznala som psychické rozpoloženie vraha v deň, keď svokor zomrel. Pochopila som, že Božia spravodlivosť sa prelína s Božím milosrdenstvom. Z lásky k Ježišovi som sa rozhodla vrahovi odpustiť a modliť sa za neho. Na dôkaz moci odpustenia som znovu získala vieru, pokoj, radosť, trpezlivosť, lásku a nádej. Obnova rodiny si vyžiadala vyše dve desaťročia utrpenia a duchovného boja. Nevyhnutným liekom bolo práve odpustenie a zmierenie prišlo až ako ovocie „umývania nôh“ v mojej rodine (pozri Jn 13, 3 − 17).

Stala som sa rodinnou orodovníčkou. Chudobná duchom som prinášala obetu chvály prostredníctvom každodennej svätej omše, adorácie (často viacerých hodín), rozjímania nad Svätým písmom, duchovného čítania, dennodenných ružencov a koruniek Božieho milosrdenstva. Moja láska k Pánovi sa prehĺbila a ja som sa postupne zamilovala do modlitby. Čas strávený s Bohom ma vytiahol z mojej vlastnej ulity.

K uzdraveniu mi dopomohol aj kňaz, oblát Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorý ma v priebehu jedného roka viedol duchovnými cvičeniami svätého Ignáca. Počas týždenných stretnutí rozširoval duchovné cvičenia o učenie pápeža Jána Pavla II. zamerané na manželstvo a rodinu. V sedemdesiatych rokoch, keď sme sa s manželom zosobášili, sme boli dvadsaťroční vysokoškoláci. Naša príprava na manželstvo pozostávala z troch stretnutí s kňazom pri večeri. Našťastie sme mali žiarivý príklad vlastných rodičov, ktorí svoju kresťanskú vieru prežívali naplno. Ich obetavý záväzok voči rodine nám pomohol lepšie sa pripraviť na spoločný život.

Spoznávala som učenie Cirkvi o vznešenosti manželstva a rodiny a postupne som si ich začala viac vážiť. Čím silnejšie ma diabol pokúšal, aby som to vzdala, tým väčšmi som bola odhodlaná pokračovať. Učený kňaz ma povzbudzoval k tomu, aby som si uvedomila Kristovo víťazstvo a prijala úlohu Kristovho vojaka. Tento kňaz ochraňoval našu rodinu pred démonickými útokmi a učil nás Božej múdrosti. Podstatnou lekciou však bolo, že Boh vstúpil do našej nedokonalej rodiny a sám nás bránil pred nepriateľmi, ľudskými aj diabolskými. Bohu vďaka!

Tento úryvok pochádza z knihy Ako oslobodiť a uzdraviť rodiny, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.