Gemma bola od Boha poverená úlohou spolupôsobiť na diele vykúpenia, zvlášť na obrátení hriešnikov. Toto poslanie dostala slávnostným spôsobom, o ktorom napísala: „Ježiš sa ma pred niekoľkými dňami po svätom prijímaní spýtal: ,Povedz mi, dcéra moja, či ma veľmi miluješ?ʻ

Čo som mu mala povedať? Moje srdce samo odpovedalo.

,Ak ma miluješ,‘ dodal, ,urobíš, čo od teba chcem.‘ Po týchto slovách mi bolo, ako by smutne zvolal: Koľko nevďačnosti a zloby je na svete! Hriešnici neústupne zostávajú v hriechoch, zbabelé a slabé duše sa nesnažia, aby sa premohli, utláčané duše upadajú do zmätku a zúfalstva. Denne narastá ľahostajnosť a nikto neprichádza k rozumu. Všetkým svojim tvorom ustavične zosielam milosti a dary, svetlo a život Cirkvi, silu tomu, kto ju vedie, múdrosť tým, ktorí vyvádzajú duše z tmy, vytrvalosť a stálosť dušiam, ktoré ma chcú nasledovať, rozličné milosti spravodlivým i hriešnikom, ktorí sa skrývajú v kútoch neresti. Áno, i tam zosielam svoje svetlo i celú svoju stravujúcu lásku. Robím všetko, aby som ich obrátil, a čo dosahujem? Čo nachádzam u tvorov, ktoré toľko milujem? Nikto sa nestará o lásku môjho milosrdného srdca. Zabúdajú na mňa, ako by som pre nich nič nevytrpel, ako by som bol pre všetkých neznámy. Moje srdce sa stále rmúti. Vo svätyniach som skoro ustavične sám. Mnohí z tých, ktorí ešte prichádzajú do chrámu, to robia z nedobrých pohnútok. Áno, aj tým musím trpieť, že kostol, môj dom, býva považovaný za miesto zábavy. Poznám veľa ľudí, ktorí ma svätokrádežne zrádzajú pod pokryteckou škraboškou prijímania môjho tela.

Ježiš by bol ešte pokračoval, ale ja som zvolala: ,Ježišu, môj Ježišu, už to nevydržím!‘“

Pozrime sa teda, ako Gemma pracovala pre duše. Utrpenie už okúsila najhojnejšou mierou, ešte jej však zostala krv. A tú dávala do poslednej kvapky, aby zadosťučinila srdcu svojho Spasiteľa a zabránila, aby ho hriešnici toľko zarmucovali.

Na dôkaz uvádzam túto udalosť: Gemma sa raz vracala z kostola. Cestou ju dobehol jej príbuzný, rozhnevaný pre nepeknú príhodu a v zlosti sa hrozne rúhal Bohu. Gemma zbledla, chvela sa a chcela ho pokarhať, ale sily ju opustili a ona ako mŕtva spadla na zem. Srdce jej prudko tĺklo a pretože nemohlo zniesť ťarchu bolesti, vytlačilo krv až na povrch tela ako krvavý pot, ktorý jej zmáčal odev a stekal na zem. Neviem, či existovala v dejinách svätých podobná udalosť, alebo či to nebol vôbec prvý prípad od Ježišovho potu v Getsemanskej záhrade.

Keď mdloba prešla a srdce sa jej trochu upokojilo, Gemma vstala, no nevedela, čo sa s ňou dialo. Stále však veľmi trpela pre urážky svojho Boha. Keď prišla domov, zbadala ju otcova sestra a bledej Gemmy sa pýtala, čo sa jej prihodilo. Keď však potom zbadala čerstvú krv, myslela si, že sa Gemma bičovala alebo inak trýznila, a začala ju tvrdo kárať. Pokorné dievča sa začervenalo a s najväčším premáhaním a usedavým plačom povedalo, čo sa mu prihodilo. Teta bola dojatá, ale neprejavila to, iba sa opýtala: „Azda si v našom meste prvýkrát počula takto urážať Pána Boha? Ako to, že až dnes na teba toto rúhanie tak zapôsobilo?“ Gemma na to odvetila: „Vždy to na mňa takto účinkuje, pokiaľ sa mi nepodarí vzdialiť sa alebo sa aspoň rozptýliť.“ Mohla by aj pripojiť, že jej stav bol inokedy ešte horší. Prudká bolesť spôsobila, že krvavé kvapky jej vyšli aj z očí. Táto mimoriadna udalosť, ojedinelá v dejinách svätcov, sa opakovala, keď bola Gemma povýšená k dokonalosti lásky. Plakávala krvavé slzy, že ľudia svojho Spasiteľa toľko urážajú. Tento zjav pozorovalo mnoho svedkov.

Tento úryvok pochádza z knihy Neuhasiteľný plameň Gemmy Galgani, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.