Predstavme si mesto, obrovské a rozliehajúce sa široko-ďaleko. Nad mestom, bezfarebným miestom bez hudby, stojí smog. Ľudia v ňom nikdy nevidia slnečné svetlo. Letá sú sivé a nadmieru horúce a zimy šedé a príliš studené. V celom meste cítiť pach síry, potu a smútku, no nie sú tam žiadne okná ani dvere, aby sa dalo zabrániť prenikaniu ťažkého vzduchu. Niet ani skutočného súkromia, v ktorom by sa dalo ukryť pred ustavičnou pochmúrnosťou tohto života. Na uliciach nepočuť žiaden smiech, len kvílenie, prejavy bezútešnosti, strachu a úzkosti. Ľudia nemajú čistú vodu ani dostatok jedla, no predsa nikto neumiera. Mesto sa volá Beznádej. Smrť by bola vítaným koncom, no v tomto meste jej niet. Hrozné je, že všetci si pamätajú, aké to bolo žiť na lepšom mieste. A úplne najhoršie je, že odtiaľto nikto nikdy neodíde.

Takéto obrazy, samozrejme, nie sú presné, ale sú nevyhnutne potrebné. Keď rozjímame o večnosti a o veciach s ňou spojených, robíme krok do sféry mimo nášho telesného chápania a fyzickej skúsenosti. Pri uvažovaní o pekle musíme vykročiť do extrému a vytvoriť si obraz, ktorý aspoň sčasti zachytáva, ako bude vyzerať večnosť v ňom. Celkom úprimne si musíme priznať, že hrôzu zatratenia nemôžu dostatočne zachytiť ani naše najdivokejšie predstavy. Chopíme sa len matných predstáv – tým, že spojíme svoje vlastné skúsenosti, ktoré nám poskytnú imaginárnu predchuť niečoho takého strašného. Aby sme si to dostatočne vykreslili, pozrieme sa na muky zatratenia na rôznych úrovniach a potom sa nachvíľku zamyslíme nad večnosťou.

Utrpenie zmyslov

František Saleský nás pozýva k rozjímaniu nad utrpeniami zmyslov, ktoré bude človeku spôsobovať pobyt v pekle. Hoci po smrti zostáva telo v zemi, vieme, že na konci čias sa opäť spojí s dušou, a tak budeme najskôr uvažovať o prežívaní večného telesného utrpenia.

V takomto stave bytia bude zakusovať muky každý jeden zmysel, a to asi v takej miere, v akej bol počas pozemského života zapojený do užívania nedovolených hriešnych potešení. Uvidíme desivé a ohavné obrazy, no nebudeme môcť od nich odvrátiť zrak. Naše uši budú stále otvorené a budú počuť jedine plač a vreskot. Naše telá zakúsia neustále nepohodlie. Budeme ustavične hladní, a nikdy sa nenasýtime, nepretržite smädní, a nikdy svoj smäd neuhasíme. Spánok nebude existovať, hoci si naň budeme pamätať a túžiť po ňom. Nebudeme si môcť ponaťahovať svoje údy ani sedieť, aby nám to prinieslo pokoj. Akékoľvek telesné pohodlie zostane len spomienkou, ktorá nám bude pripomínať veľkosť tohto súčasného – a večného – nepohodlia. Uvažujme chvíľu nad najväčšími telesnými trápeniami, aké sme vo svojom živote zažili; a potom si predstavme, že všetky prežívame naraz a oveľa intenzívnejšie než kedykoľvek predtým.

Emocionálne a duchovné utrpenie

Akoby už nestačili samotné telesné muky! Áno, bude trpieť aj duša. Akákoľvek radostná emócia sa zmení len na bolestivú spomienku. Budeme prežívať tie emócie, ktorých sme sa najviac báli: smútok, osamelosť, nenávisť voči sebe, strach, zúfalstvo, paranoju. Budeme si pamätať život v slobode bez bremena týchto emócií. V spomienkach sa vrátime k predošlému šťastiu bez nich, no to len prehĺbi ťarchu nášho zármutku.

No ešte oveľa horšie než emocionálne utrpenie bude to duchovné: „Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži“ (KKC, 1035). Pravda, dobro a krása nás počas života povznášajú, vyvádzajú nás zo seba a vedú k Bohu. Preto ich voláme „transcendentálie“ – pomáhajú nám totiž transcendovať, teda prekročiť hranice našej skúsenosti s realitou a vstúpiť do kontemplácie a zakúšania jej večnej plnosti. Tieto transcendentálie v pekle nebudú a my ich tam nezakúsime. Nebude ani pokoj, ktorý nám tieto veci kedysi prinášali. Akákoľvek niekdajšia radosť, vyrovnanosť, harmónia alebo spoločenstvo sa celkom stratia a spôsobia, že v duši nebude ani kúsok pokoja.

Večné utrpenie

Tieto úvahy môžeme zakončiť a zhrnúť konkrétnejšími zážitkami zo svojho života. Zhromaždime v mysli všetky hrozné zážitky a spojme ich s najhoršími strachmi a obavami, najväčšími zlyhaniami a najtemnejšími emóciami. Keby sme všetky tieto strašné veci dokázali skombinovať a skoncentrovať do jedného pocitu skľúčenosti, aj tak by to ani zďaleka nestačilo na vykreslenie bolesti prežívanej v pekle. Prečo? Pretože bez ohľadu na to, aké utrpenie, bolesť, smútok či strach zakusujeme počas pozemského života, naše trápenie vždy zmierňuje poznanie a nádej, že skôr či neskôr sa to skončí.

Dokážeme zniesť mnohé súženia, keď vieme, že sa raz pominú. No v pekle ich nebudú prerušovať radosti života. Zostane len smútok a trýzeň. Spomienka na radosť a šťastie ich ešte zintenzívni. Hlboko si budeme uvedomovať večnosť zatratenia, čo nás bude mučiť tak, že si to ani nedokážeme predstaviť.

Najväčším žiaľom pekla bude smútok plynúci z vedomia, že nikdy neuvidíme Boha, nikdy nezakúsime jeho lásku, neprijmeme jeho objatie, nepocítime pokoj duše prameniaci z milosti. Zármutok bude prehlbovať vedomie, že večnú skľúčenosť sme si vybrali sami svojím odmietnutím jeho milosti a neochotou oľutovať svoje hriechy a konať pokánie. Možno si budeme pamätať na všetky tie okamihy, keď sa k nám Boh priblížil, volal nás späť a pozýval nás k obráteniu. Pravdepodobne budeme cítiť voči sebe ešte väčší odpor za každú vyslovenú výčitku, za každé pohrdnutie milosťou, za každý vrtoch pýchy, ktorým sme Bohu dali najavo, že si vystačíme sami a nepotrebujeme jeho pomoc ani jeho samého. Pôžitky, ktoré sme prežívali na ceste za svojimi hriešnymi žiadosťami, sa nám budú zdať úplne zanedbateľné. Pochopíme, že sme pominuteľné rozkoše pozemských radovánok vymenili za nekonečnú trýzeň večného zatratenia.

Tento úryvok pochádza z knihy Skroť svoje nepokojné srdce, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.