Na sviatok svätého Jána, evanjelistu, 27. decembra 1673, mala Margita trochu viac času než inokedy a modlila sa pred Najsvätejšou sviatosťou. Rozpráva o tom: „Zabudla som na všetko i na seba a odovzdala som sa Božiemu duchu, moci jeho lásky. Pán mi dovolil dlho odpočívať na jeho hrudi, odokryl mi zázraky svojej lásky a po prvýkrát mi odhalil hlboké tajomstvá. Hovoril mi: ‚Moje srdce horí ohňom takej vášnivej lásky k ľudstvu a zvlášť k tebe, že už dlhšie nemôže udržať jeho plamene. Chcem ich tvojím prostredníctvom vyliať, zjaviť sa ľuďom a obohatiť ich pokladmi, ktoré v sebe skrýva. Obsahujú milosti potrebné na spásu, aby ľudstvo bolo vytrhnuté z priepasti zatratenia. Vyvolil som si teba – nehodnú a nevzdelanú – aby bolo ešte zjavnejšie, že ide o moje dielo.‘

Po týchto slovách ma požiadal o moje srdce. Poprosila som ho, aby si ho vzal. Urobil tak a ponoril ho do svojho srdca, v ktorom mi ho ukázal ako maličký atóm, ponorený v jeho pohlcujúcej žiare. Potom ho opäť vybral ako horiaci plameň v podobe srdca. Vložil ho na miesto, odkiaľ ho vzal so slovami: ‚Dávam ti drahocennú záruku mojej lásky. Uzavrel som do tvojej hrude slabú iskierku jej plameňov. Nech je tvojím srdcom a spaľuje ťa do konca tvojho života! Jeho jas nikdy neprestane a bude trýzňou pre tvoje telo, bude sa dať zmierniť iba tvojím krvácaním pri púšťaní žilou. Tento úkon bude pre teba zároveň symbolom mojej krvavej obety na kríži, no prinesie ti viac pokorenia a utrpenia než úľavy. Požiadaj oň teda, kedykoľvek to bude potrebné, jednako preto, aby si splnila rehoľný predpis, a tiež preto, aby si získala útechu, že prelievaš krv na kríži poníženia. Ranu na tvojom boku som opäť zacelil, bolesť ti však zostane. Bude znamením, že veľká milosť, ktorú som ti práve udelil, nie je klamom tvojej obrazotvornosti, naopak, je základom pre milosti, ktoré ti ešte udelím. Doteraz si sa nazývala mojou služobnicou, odteraz sa budeš volať milovanou apoštolkou môjho Najsvätejšieho Srdca.‘

Počas takýchto dôkazov Božej priazne som nevedela, či som v nebi alebo na zemi. Niekoľko dní som bola neustále taká rozpálená a akoby oslnená, že som len s námahou dokázala rozprávať. Musela som vynaložiť všetky svoje sily, aby som sa mohla najesť. Napokon som už na moje najväčšie zahanbenie nemala síl, aby som svoje utrpenie skrývala. Nemohla som spať, pretože rana mi horela drahocennou bolesťou ako živý, stravujúci oheň. Bola som naplnená Bohom, no nedokázala som o tom hovoriť so svojou predstavenou tak, ako by som si priala.“

Rozprávať o milostiach, ktoré prijala, bolo pre pokornú rehoľnú sestru veľmi ťažké. Ako hovorí, oveľa radšej by znášala potupu a opovrhnutie celého sveta. Radšej ako vravieť o takýchto zjaveniach by pred všetkými sestrami vyznala svoje celoživotné hriechy, aby im tak odhalila všetku svoju úbohosť. Pritom však mala priznať, že Kráľ neba a zeme si ju vyvolil, aby svetu zjavila jeho lásku. Sama sebe kládla otázky, či nie je prejavom pýchy a nerozumnosti veriť, že k nej Pán takto prehovoril. Podobné myšlienky však odohnala poslušnosťou a upokojila sa tým, že sa so všetkým zdôverila matke de Saumaise, ktorá sa mala čoskoro stať dôverníčkou ešte neobyčajnejších skutočností.

Tento úryvok pochádza z knihy Margita Mária Alacoque, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.