Quid, dilecte mi, čo ti mám, miláčik môj, naplnenie všetkej mojej túžby, čo ti mám, milovaný Pane, povedať, keď som celkom onemel od lásky? Srdce mi prekypuje slovami lásky, ale jazyk ich nie je schopný vysloviť! Lebo ako nemá dno, čo zakúšam, a ako nemá medze, čo milujem, tak niet slov na to, čo mám na srdci. A predsa:

Ty si môj Kráľ, ty si môj Pán, ty si môj Milovník, celé moje šťastie a moja radosť. Si všetko, čo si dokáže získať lásku môjho srdca, a preto, miláčik, načo ešte hovoriť? Ty si môj a ja tvoja, navždy a naveky!

Dokedy bude môj jazyk mlčať, keď celé moje vnútro preteká takýmto volaním? Vari by som preto mlčal, že nemám pri sebe svojho milého? Vôbec nie! Oči môjho srdca, viďte toho, ktorého moja duša vrúcne miluje, hľaďte naňho, pozorujte ho! Vidím svojho milého, ako odpočíva pod planou jabloňou, taký zoslabnutý ranami lásky, že sa neudrží na nohách. Opiera si hlavu môj miláčik, podopiera ho kmeň božstva a obklopuje zbor vznešených učeníkov.

Odvážim sa teda prehovoriť, aj keď som iba prach a popol z priepastnej ničoty. Budem hovoriť so svojím Pánom, so svojím Manželom s jasnou a nežnou vecnosťou a múdrosťou a už ma nikto nezadrží. Budem sa láskať so svojím milým, lebo po tom vrúcne túžim, skôr než mi ho vezmú spred očí, pomažú voňavými masťami a pochovajú.

Nuž, povedz mi, môj milý: Ako to, že si dopustil, aby ťa moja duša tak horlivo a dlho hľadala a nikde ťa nemohla nájsť? Hľadal som ťa po nociach v rozkošiach tohto sveta, a nenašiel som v nich iné, len veľkú trpkosť srdca a u ľudí samý smútok a žiaľ. V škole márnosti som sa naučil pochybovať o všetkých veciach, v ktorých som rovnako nenašiel teba, čistá pravda. Preto som povolil uzdu vlastným chúťkam a nezmyselne som sa preháňal cez hory a doly ako neskrotený kôň, ktorý sa s osudnou nedočkavosťou rúti do boja. Moja úbohá duša tápala v hlbokej temnote, neraz obkľúčená bolesťami smrti a hrozbami pekla, tonula v besniacich víroch prázdnoty a padala do osídla večnej záhuby.

Všade si mi spôsoboval veľa všelijakých ťažkostí. Ale keď sa ti zapáčilo, poslal si mi svoje svetlo a svoju pravdu, o ktorej som predtým nemal ani potuchy, sklonil si sa ku mne, občerstvil ma a zachránil z bezodnej priepasti. Keď som klesal, ty si ma milosrdne zdvíhal, keď som blúdil, ukazoval si mi cestu, sotva som začal od teba bočiť, sladko si ma vábil späť a stále presvedčivejšie si mi vo všetkom ukazoval, že si naozaj milosrdný Boh a že zasluhuješ, aby som sa celkom odpútal od všetkého pozemského a celým srdcom sa odovzdal tebe.

A preto zbohom, zbohom klamnému svetu odteraz už navždy!

Lúčim sa s tebou, klamný svet, lúčim sa s tebou, milovanie, je koniec družnosti, priateľstvu, ktoré som doteraz tak nevďačne venoval svetu, lebo konečne sa oddám tomu, ktorý ma zachránil. U toľkých ľudí, ktorí boli stratení rovnako ako ja, dopustil, že celkom poblúdili a zomreli v rozkvete mladosti, zatiaľ čo mňa milosrdne pritiahol k sebe. Preto, duša moja, z hĺbky srdca chváľ a veleb toho, ktorý zachoval tvoj život a obnovil ho ako život orla. Chváľ ho, žehnaj mu a veleb ho po celú večnosť stále viac a viac a nezabudni na prehojné dobrodenia, ktorými ťa zahrnul.

Nunc igitur, dilecte mi.

Prosím, miláčik môj, riekni mi, si to ty, zvrchovaná blaženosť, po ktorej moja duša tak dychtivo prahla? Ale veď ja to vlastne viem, ba viem to s istotou: prirodzené poznanie mi ťa ohlásilo, božské poznanie mi ťa dostatočne ukázalo a okrem toho všetko tvorstvo dosvedčuje, že si to ty!

A si to ty, na ktorého tvár túžilo hľadieť všetko stvorenie, ktorého vidím, ako žalostne ubiedený leží pod potupným drevom kríža? Hľadal som tvoje božstvo, a nachádzam tvoje človečenstvo; chcel som byť svedkom tvojej slávy, a ty mi zjavuješ svoje utrpenie; lačnel som po sladkosti, a zakúšam trpkosť. Čo teraz? Azda si ma, Pane, zle viedol a ja som zablúdil?

Ale ja bez všetkých pochybností viem, že si všetko zariadil s pravou múdrosťou: svoje božstvo a slávu mi neodhalíš, kým si ponechám, čo mi v tom prekáža. Neuzrie ťa vo vznešenej dôstojnosti ten, kto tebou pohrdne, keď si tu v prachu ubitý a ponížený.

Našiel som toho, ktorého moja duša miluje – ako by som sa mohol zdržať plaču, keď ťa v duchu stretám pod krížom takého úbohého?

A keď počujem, ako nad tebou usedavo plačú a nariekajú, čo mi zostáva, než ťa, prameň života, s výkrikom a slzami vrúcne zovrieť do náručia svojho srdca, vinúť ťa k sebe a s úprimným žiaľom ťa bozkávať? Neodrádzajú ma zmodrané pery tvojich úst, ani ma neodpudzujú tvoje skrvavené ramená – nie, skôr roznecujú vo mne oheň lásky k tebe a nútia ma, aby som sa ti bezvýhradne odovzdal. Keď ťa tak vidím, ako ležíš mŕtvy, počínam si ako múdra holubička, ktorá sadá povedľa mohutných prúdov, a pravé oko dvíham k vznešenej velebnosti tvojho božstva. Tak ťa naozaj nachádzam, poklad šťastia, ktorého Boh a príroda ozdobili nad všetko tvorstvo.

Tento úryvok pochádza z knihy Po cestách mystikov k Božej láske, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.