Mnohí z nás poznajú zvuk zvonov z kostolných veží …. Oznamujú nám začiatok, ale aj koniec niečoho…
Použitie zvonov v cirkvi sa datuje do 5. storočia, kedy ich svätý Pavlín, biskup z Noly, predstavil ako prostriedok na zvolávanie mníchov na modlitbu. Tradícia sa postupom času zaužívala a zvony sa začali používať ako výzva pre veriacich k pobožnostiam v chráme. Používajú sa však aj na rôzne účely v rehoľnom živote, ako napríklad v Božskej liturgii, poznáme zvonenie Svätého zvona, alebo kde zvonenie predstavuje príchod Krista do spoločenstva. A tiež umieráčik – zvon, ktorý zvoní, aby oznámil smrť, prechod duše človeka do ďalšieho života. Ale používanie zvonov má hlbšiu históriu … Zvony sú v Starom zákone spomenuté na 4 miestach.
„Dolu, na jeho spodnom okraji, pripevníš dookola granátové jablká z belasého a červeného purpuru a karmazínu – pôjdu dookola celého okraja – a medzi ne zlaté zvončeky tak, že sa po okraji plášťa budú dookola striedať zlaté zvončeky s granátovými jablkami. Áron ho bude nosiť, keď bude konať službu, aby ho počuli zvoniť, keď bude vchádzať do svätyne pred Pána a keď bude vychádzať, aby nezomrel.“ (Ex 28, 33-35)
V tejto kapitole opisuje autor rúcho, ktoré nosil veľkňaz Áron, keď pristupoval k arche zmluvy vo svätyni. Tento popis úžasne ozdobeného kňazského rúcha Árona sa opakuje aj v Ex 39, 25-26 a opäť v Sir 45, 9.
„Z čistého zlata narobili zvončekov a upevnili ich medzi granátové jablká, striedavo jeden zvonček a jedno granátové jablko okolo celého okraja plášťa pre službu, ako Pán prikázal Mojžišovi.“ (Ex 39, 25-26)
Zvončeky boli pravdepodobne súčasťou Áronovho rúcha, aby vytvorili “radostný zvuk Bohu”, čo je postoj, ktorý by mal človek zaujať, ako je opísané v Žalme 98, 4: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte.„
Z tohto dôvodu zvončeky spojené s vetvičkami vianočného stromčeka predstavujú radosť z dňa prichádzajúcej spásy, ale aj z Ježiša ako najvyššieho kňaza (náznak v biblických židovských kňazských rúchach).
Zvony boli tiež používané pri klaňaní sa Bohu v dávnych časoch tak, ako je uvedené vo verši:
„V ten deň bude na hrkálkach koní: “Sväté Pánovi.” A hrnce v Pánovom dome budú ako čaše pred oltárom.“ (Zach 14, 20)
Staroveké cimbaly spomenuté v Žalme 150, 5 sú podobné ako džbány na vodu s veľmi širokým otvorom navrchu, v tvare podobnom dnešným zvonom: „Chváľte ho ľubozvučnými cimbalmi, chváľte ho jasavými cimbalmi; všetko, čo dýcha, nech chváli Pána. ALELUJA„
Je zrejmé, že vekmi bolo poslanie zvonov spojené s pozvaním na bohoslužbu a modlitbu …. Ale v dnešnej dobe, s plačom z prenasledovania v niektorých krajinách a zvukom falošného sekularizmu, sa zdá, že je zvonenie zvonov skôr stenajúcim tichom nesúcim sa z veží chrámov… Niekde medzi prenasledovaním a ospravedlnením sa z toho, že sme politicky korektní, aby sme neznepokojovali miestne “nekresťanské” alebo “nekatolické” komunity, sme umlčali zvony z kostolov! Takže ten sladký zvuk počujeme už omnoho menej ako kedysi …
Takže je tu výzva, aby sme zachovali slávnostný a vznešený zvuk zvonov zo zvoníc a veží chrámov. Nechajte ich mocný zvuk prehovoriť do našich vnútorných citov, aby prebúdzali naše duše z duchovného spánku.
Keď nás hodinky informujú o každej hodine, keď nám oznamujú prechod roka a príchod nového roku, zvuk zvonov zostáva pripomienkou večnosti – kde “už nie je čas”.
„A zaprisahal sa na Žijúceho na veky vekov, ktorý stvoril nebo a čo je v ňom, zem a čo je na nej, i more a čo je v ňom: “Času už nebude!” (Zjv 10, 6)
Tip na knihu: Tajomstvá Starého zákona
