Pýcha je ten prekliaty hriech, ktorý vyhnal anjelov z raja a vrhol ich do pekla. Tento hriech sa začal pri stvorení sveta.

Deti moje, pýchou hrešíme mnohorakým spôsobom. Človek môže byť pyšný na svoje oblečenie, jazyk, gestá i spôsob chôdze. Niektorí ľudia chodia po ulici pyšne. Zdá sa, že okoloidúcim vravia: „Pozrite sa, aký som vysoký, aký som vzpriamený, ako dobre chodím!“ Iní zas, keď vykonali niečo dobré, nikdy o tom neprestanú hovoriť. Ak sa im v niečom nedarí, sú úbohí, lebo si myslia, že ľudia budú mať o nich zlú mienku. Ďalším je ľúto, keď ich vidia s chudobnými, pri stretnutí s niekým vyššie postaveným. Vždy vyhľadávajú spoločnosť bohatých. Ak si ich náhodou všimnú veľkí ľudia tohto sveta, hrdia sa a pýšia. Ďalší pyšne rozprávajú. Ak idú na návštevu k bohatým ľuďom, dobre si premyslia, čo budú hovoriť, študujú vznešený jazyk a ak urobia chybu v slove, sú zmätení, lebo sa boja, že sa z nich budú smiať. Deti moje, u pokorného človeka to tak nie je. Či sa mu smejú, alebo si ho vážia, či ho chvália, alebo ho obviňujú, či mu vzdávajú poctu, alebo ním pohŕdajú, či mu venujú pozornosť, alebo ho obídu, je mu to všetko jedno.

Deti moje, sú ľudia, ktorí dávajú veľké almužny, aby sa o nich dobre hovorilo. Ale to nestačí. Títo ľudia nezozbierajú plody zo svojich dobrých skutkov. Práve naopak. Ich almužny sa zmenia na hriechy.

Pýchu dávame do všetkého ako soľ. Radi vidíme, že naše dobré skutky sú známe. Ak druhí ľudia vidia naše čnosti, poteší nás to. Ak druhí ľudia vidia naše chyby, sme smutní. Všímam si to u mnohých ľudí. Ak ich niekto upozorní, rozruší ich to, znepokojí. Svätí takí neboli – trápilo ich, že ich čnosti boli známe, a tešili sa, keď druhí videli ich nedokonalosti.

Pyšný človek si myslí, že všetko, čo robí, je správne. Chce manipulovať so všetkými, ktorí s ním majú niečo do činenia. Má vždy pravdu. Vždy si myslí, že jeho názor je lepší než názor druhých. Pokorný a vzdelaný človek povie svoj názor, keď sa ho naň spýtajú, a potom necháva hovoriť druhých. Či už má pravdu, alebo sa mýli, nehovorí nič viac.

Keď bol svätý Alojz Gonzaga študentom a niečo mu vyčítali, nikdy sa nechcel vyhovárať. Povedal to, čo si myslel, a viac sa netrápil tým, čo si myslia druhí. Ak sa mýlil, tak sa mýlil. Ak mal pravdu, povedal si: „Určite som sa inokedy pomýlil.“

Deti moje, svätí boli sami sebe mŕtvi a veľmi málo dbali o to, či s nimi druhí súhlasia. Svetskí ľudia hovoria, že svätí boli prostáčikovia. Áno, vo svetských veciach boli prostáčikovia, ale v Božích boli veľmi múdri. O svetských záležitostiach nevedeli nič, lebo ich nepovažovali za dôležité a nevenovali im pozornosť.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätec, ktorý čítal v dušiach, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.