Charbel Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 v malej obci Biqa-Kafra vo vysokých horách severného Libanonu. Jeho rodičia boli chudobní, ale nábožensky založení a ich piate dieťa bolo už v mladom veku priťahované k modlitbe a samote. Napriek odporu svojej rodiny opustil domov vo veku 23 rokov a vstúpil do kláštora sv. Marúna na mieste nazývanom Annaya. Vysvätený za kňaza v roku 1859, tam strávil šestnásť rokov pred tým, ako získal povolenie od svojich neochotných nadriadených odísť do neďalekej pustovne svätých Petra a Pavla.
Túžba po pustovni zázračne vypočutá
Trvalo viac ako sedem rokov, kým mu bolo dovolené toto želanie. Iba výnimočným mníchom bolo takéto privilégium povolené. Znamenie, že bol pripravený opustiť bezpečné prostredie kláštora, sa objavilo zvláštnym spôsobom. Vzhľadom na nutnú žiadosť k tejto naliehavej správe sa svätý Charbel posadil v noci, aby na nej pracoval. K jeho zúfalstvu zistil, že jeho lampa už nemala žiadny olej. Požiadal jedného z laikov kláštora, aby ho doplnil. Ten si chcel urobiť žart a tak do lampy miesto oleja nalial vodu, no sám ostal v obrovskom šoku keď videl, že lampa sa okamžite rozsvietila a vydávala svoje bežné svetlo. Chlapec upozornil na tento jav predstaveného, ktorý išiel sám preveriť situáciu. K jeho prekvapeniu zistil, že je skutočne lampa plná vody. Vzal to ako znamenie zhora, že Charbel bol pripravený žiť ťažký život pustovníka.
Počas zostávajúcich dvadsiatich troch rokov svojho života žil Charbel mimoriadne ťažký život. Celý život si udržiaval nesmiernu skromnosť vo svojom oblečení, spával na slame a ako vankúš používal obyčajnú drevenú dosku. Jedol jedno jedlo denne zo zvyškov z kláštora. Preukazoval pozoruhodnú oddanosť Eucharistii, strávil hodiny v príprave na slávenie sv. omše a hodiny vďakyvzdania po jej skončení.
Zázračné svetlo
V roku 1898 Charbel utrpel masívnu mŕtvicu, keď hovoril o sv. omši a zomrel iba o osem dní neskôr na Štedrý večer. Mal sedemdesiat rokov. Po troch dňoch bol pochovaný na kláštornom cintoríne a ako to bolo zvykom bez toho, aby bolo jeho telo uložené do rakvy. Rovnako ako mnohí svätí mnísi pred ním, by bol pravdepodobne čoskoro zabudnutý, ak by sa nebolo udialo niečo veľmi zvláštne. Počas ďalších štyridsiatich piatich nocí bol jeho hrob obklopený oslnivým jasným svetlom, o čom svedčí čoraz väčší počet ľudí, z ktorých to nikto nedokázal vysvetliť. Povolenie na exhumáciu jeho tela od cirkevných úradov bolo vyžiadané a schválené.
V noci, keď zomrel, mnísi z blízkeho kláštora sa ponáhľali do pustovne, aby pobozkali ruky a aby boli požehnaní dotknutím sa jeho tela. Mnohí strávili celú noc kľačiac v modlitbe vedľa neho. V tú noc padal ťažký sneh a bolo extrémne chladno, čo nebolo prekvapujúce, pretože pustovňa bola 1400 metrov nad morom. Tí, ktorí vydržali bdieť, sa seba navzájom pýtali: „Ak trpíme toľko len na jednu noc, ako tu mohol otec Charbel žiť dvadsaťtri rokov?“
Mohli vidieť, že s odvahou mučeníka musel znášať únavu, hlad, chudobu a zimu. Miestni dedinčania, z ktorých mnohí s ním v priebehu rokov zdieľali na pár chvíľ spoločenstvo, si spomínali na jeho svätosť, nepretržitú modlitbu a tvrdú prácu, jeho túžbu zotrvávať v tichu.
Exhumácia tela
Nakoniec bolo vydané povolenie na exhumáciu jeho tela a štyri mesiace po smrti otca Charbela sa zhromaždil zástup, aby bol svedkom tohto diania. Každého prekvapilo, že jeho telo bolo dokonale zachované, aj napriek tomu, že hrob bol zaplavený silnými dažďami, takže telo plávalo doslovne v mori bahna. Charbel bol vyzdvihnutý a oblečený do nového oblečenia predtým, než bol umiestnený do drevenej rakvy v rohu súkromnej kaplnky kláštora. Zistilo sa však, že je potrebné zmeniť oblečenie dvakrát týždenne kvôli podivnej tekutine, ktorá sa vylučovala z pórov jeho tela. Tekutina bola popísaná ako zmes potu a krvi, a neustále jej vylučovanie z tela pokračovalo. Kusy látok nasiaknuté v tejto tekutine sa čoskoro rozdelili ako relikvie.
V roku 1927, viac ako dvadsaťosem rokov po jeho smrti, Charbelovo ešte stále neporušené telo bolo vyšetrené dvoma lekármi francúzskeho lekárskeho inštitútu v Bejrúte, potom preložené do ďalšej rakvy obloženej zinkom, ešte pred umiestnením do novej hrobky vo vnútri steny oratória. Počas sviatku v roku 1950 hlásili pútnici do svätyne správy, že z rohu hrobky vyteká tekutina. Keď bola hrobka otvorená, bolo zistené, že je suchá a tiež suchá je rakva zvonku, s výnimkou tekutiny, ktorá pomaly pretekala cez trhlinu v nej. O dva mesiace neskôr po získaní povolenia od cirkevných úradov, bola zámka na rakve rozbitá a telo bolo vyšetrené. Znova sa zistilo, že je bez akýchkoľvek stôp poškodenia a podivná tekutina si stále hľadala cestu, vytekajúc z pórov tela. Od tej doby bola svätyňa obliehaná tisíckami pútnikov z celého sveta. V roku 1950 začal kláštor uchovávať záznamy o zázrakoch pripisovaných Charbelovi. Za menej ako dva roky sa nahromadilo viac ako 1200 takýchto správ. Už v roku 1925 bolo meno mnícha predložené petíciou pápežovi Piovi XI, aby začal kanonické konanie vedúce k jeho blahorečeniu, ale toto sa udialo až v roku 1965 počas pontifikátu pápeža Pavla VI. Dve uzdravenia prijaté ako zázračné boli potrebné a oba, ktoré boli vybrané na tento účel sa uskutočnili v roku 1950. Prvé z nich sa týkalo rehoľnej sestry Maria Abel Kawary. Štrnásť rokov trpela vážnymi črevnými problémami a lekári ju prepustili ako beznádejný prípad.
V jednu celú noc sa však modlila hneď vedľa Charbelovho hrobu a okamžite sa vyliečila. Lekár, ktorý ju vyšetroval v tom čase, zaznamenal vyliečenie ako „nadprirodzený prípad, ktorého vysvetlenie je mimo ľudskej moci.“ Druhý zázrak prijatý posvätnou kongregáciou bolo uzdravenie zo slepoty kováča Iskandara Oubeida. Stratil zrak v jednom oku, keď utrpel úder pri práci. Vynikajúci oční špecialisti mu oznámili, že poškodenie dúhovky bolo také závažné, že už sa nikdy jeho zrak neobnoví. O trinásť rokov neskôr prijal radu priateľov, aby navštívil hrobku otca Charbela. Pri návrate domov mal sen, v ktorom sa mu zjavil mních, ktorý sľuboval, že ho vylieči. Nasledujúce ráno zistil, že dokáže opäť perfektne vidieť oboma očami. Nebolo možné nájsť žiadne lekárske vysvetlenie. Najznámejšie z uzdravení na príhovor sv. Charbela sa udialo v roku 1950. To vyvolalo rozruch nielen v Bejrúte, ale v celom Libanone. Uzdravená bola päťdesiatročná krajčírka menom Mountaha Daher Boulos, ktorá bola po ťažkej chorobe od svojho jedného roku zhrbená. Jej príbeh je dosť dojemný. Pri návšteve mníchovej hrobky stála vo väčšej vzdialenosti a modlila sa za svojich dvoch synovcov, siroty, ktorí potrebovali pomoc. Jedinou žiadosťou, ktorú predniesla vo vlastnom mene, bolo, aby jej vydržal zrak, aby mohla pokračovať v práci ako krajčírka. O tri dni neskôr sa po návrate domov prebudila a zistila, že hrb na jej chrbte zmizol. Jej lekár to potvrdil, zatiaľ čo jej farár svedčil o tom, že „jej silueta sa zrazu stala úplne normálnou!“ 9. októbra 1977, len dvanásť rokov po jeho blahorečení, pápež Pavol VI. predsedal kanonizačným konaniam a oznámil svetu že sa blahoslavený Charbel pripojí k zoznamu svätých v nebi. Telo svätca však nezostalo neporušené. V roku 1965 sa zistilo, že začalo podliehať prírodným zákonom, pričom zostali iba kosti červenej farby. Je zrejmé, že predchádzajúce roky boli dostatočné na to, aby dokázali mníchovu svätosť, zatiaľ čo zázraky pripisované jeho zásahu pokračovali aj od tohto dňa. Jeden z najnovších sa uskutočnil v roku 1993, keď Nohad El Shami, päťdesiatpäťročná žena trpiaca čiastočnou paralýzou spôsobenou ťažkou hemiplégiou, uviedla, že videla dvoch mníchov vo svojom sne. Jeden z nich, ktorého označila ako Charbela, ju operoval na krku a keď sa prebudila, zistila, že bola úplne uzdravená. Za druhého mnícha v jej sne je považovaný svätý Marún, sýrsky kresťanský mučeník z piateho storočia, ktorý založil maronitský poriadok. Uzdravovanie na príhovor sv. Charbela ďalej pokračuje aj dnes. S dôverou sa k nemu utiekajme, je to svätec tisícov zázrakov.
Tip na knihu: Svätý Charbel, ochraňuj naše rodiny!, Novéna za uzdravenie tela i duše k sv. Charbelovi, Velikán prostoty – Svätý Charbel Machlúf. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
