Pápež nedávno schválil dekréty o hrdinských cnostiach dvoch tínedžerov. To znamená, že sa im tak otvorila cesta k blahorečeniu. O chlapcovi, 15-ročnom Talianovi Carlovi Acutisovi bolo veľa napísané a povedané, ale dievča, o rok mladšia Alexia Gonzáles-Barrosová je rovnako zaujímavou postavou.

Žiť ako Alexia, zomrieť ako Alexia

Keď bola Alexia v nemocnici tesne pred svojou smrťou, ošetrovateľka povedala jej priateľom: “Nedokážem vstúpiť do jej izby! Ako môže zomierať s radosťou?” Niekto jej povedal, že keď niekto žije ako Alexia, zomrie ako Alexia.

Aký bol jej život? Alexia sa narodila v Madride v roku 1971 ako siedme, najmladšie dieťa zbožných rodičov spolupracujúcich s Opus Dei. Od štyroch rokov až do momentu, kým ochorela, chodila do školy, ktorú viedli sestry zo Spoločnosti sv. Terézie. Bola veľmi energickým a veselým dieťaťom, ale s osobitnou horlivosťou pre duchovné záležitosti – pre modlitbu, oddanosť a rozhovory o Bohu.

Zoznámte sa s Hugom

Keď mala šesť rokov, jej matka jej povedala, že keď kľačí v kostole pred Najsvätejšou sviatosťou, môže Ježišovi vo svojej duši povedať niečo pekné. Prekvapená Alexia odpovedala, že to vždy tak robí. “Hovorím mu: Ježišu, urob, aby som vždy robila to, čo chceš.” Tento jej počin je teraz považovaný za jej duchovný testament. Stal sa inšpiráciou pre mnohých ľudí, aby sa modlili a dôverovali Bohu. Svojmu anjelovi dala meno, aby ho mohla ľahšie oslovovať. Nazvala ho Hugo. Rada sa modlila za ľudí, ktorých videla cez okno. So zápalom ozdobovala kvietkami sošku Matky Božej, ktorú mali doma.

List do novín

Časom zmenila spôsoby vyjadrovania lásky k Bohu, ale jej nadšenie sa nezmenšilo. Keď predložili návrh zákona o potratoch do parlamentu v Španielsku, Alexia napísala list z vlastnej iniciatívy a poslala ho do niekoľkých novín. Vydal ho denník „Ya“ z Madridu dňa 28. marca 1983:

Mám 12 rokov a som siedme dieťa v poradí. Ďakujem Bohu, že som sa narodila v rodine, ktorej členovia sa veľmi potešili z môjho narodenia. Ak by bola moja matka jednou z tých žien, ktoré chcú zabiť svoje deti pred narodením, nenarodila by som sa. Chcela by som im povedať, aby ich nezabíjali, pretože niekto by si ich rád adoptoval. Som si istá, že jedno z týchto nechcených detí by bolo vítané v našom dome.

Alexia pozorne sledovala, čo pápež hovoril a písal. Napríklad, keď začalo stanné právo v Poľsku a Ján Pavol II. požiadal o modlitbu za svoju vlasť, ozdobila dom bielymi a červenými kvetmi a ako pápež aj ona postavila do okna zapálenú sviečku na znak solidarity s Poliakmi.

Krížová cesta 

Keď mala Alexia 14 rokov, začala sa sťažovať na bolesť chrbta. Ukázalo sa, že má zhubný nádor. Prešla štyrmi dôležitými operáciami a mnohými bolestivými zákrokmi, ktoré však jej stav nezlepšili. Musela nosiť nepohodlné ortopedické pomôcky. Čoraz viac ju trápila menšia a menšia pohyblivosťou a nakoniec bola úplne ochrnutá. Posledných 10 mesiacov života – až do 5. decembra 1985 – prechádzala skutočnou krížovou cestou.

Od prvej diagnózy prijala Alexia svoju chorobu v plnosti a rozhodla sa ponúknuť svoje utrpenie Bohu za rôznych ľudí a za Cirkev. Zistila, že v rukách má skutočný poklad a vo veľkorysosti ho rozdávala. Chcela sa zotaviť, ale viac chcela to, čo chcel Ježiš. Mnohí ľudia boli ohromení jej úprimným pokojom a odvahou. 

Camino nie je Alexia

Aj napriek ​​vysoko sekularizovanému Španielsku (len 3% Španielov sa definujú ako praktizujúci katolíci) je vo svojej krajine veľmi dobre známa. Paradoxne film z roku 2008, Camino, voľne inšpirovaný jej životopisom, prispel k popularizácii Alexie González-Barrosovej, ale žiaľ nepravdivo ju vykresľuje ako 11-ročné dievča menom Camino – obeť náboženskej posadnutosti svojej matky a psychopatických kňazov z Opus Dei.

Tip na knihu: Svätý Alojz Gonzága, Svätý Gabriel Possenti, Milovaná taká, aká si. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.