Aké iné možnosti okrem očistca mám po svojej smrti?
(1) Budem vari dosť svätý na to, aby som vydržal nebo, priame videnie nekonečne svätého ohňa Božej spravodlivosti? To sa skôr v starobe pokolenačky vyšplhám na Mount Everest.
(2) Pôjdem do pekla, hoci milujem Ježiša a Ježiš miluje mňa? Prečo by dopustil niečo také?
(3) Reinkarnujem sa? Ale veď Písmo hovorí: „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd“ (Hebr 9,27).
(4) Nikdy nezomriem a budem večne žiť na zemi v rozkladajúcej sa mŕtvole? Biologicky nemožné a psychicky neúnosné.
(5) Jednoducho prestanem existovať? Ale veď som stvorený na Boží obraz a moja duša je nesmrteľná.
Pre mňa jednoducho iná možnosť nejestvuje. A jedine Katolícka cirkev učí o existencii očistca a v istom zmysle ho aj skrze modlitby spoločenstva svätých „spravuje“. Ona je mojou nádejou, pretože očistec je mojou nádejou. A očistec je mojou nádejou preto, lebo je mojou nádejou ona.
Očistec je oveľa viac radostný než bolestivý, pretože každý, kto je v očistci, si je absolútne istý zaručeným „povýšením“ do neba, ktorým si v tomto živote istí byť nemôžeme. A tiež preto, že je tam Boh prítomný určitejším a menej spochybniteľným spôsobom a drží nás za ruku, keď prechádzame celou tou bolestivou prevýchovou, ktorú potrebujeme a ktorú aj ako potrebnú sami vnímame a po ktorej celým svojím srdcom aj túžime. A keďže naše srdcia získajú to, po čom túžia, nebudú frustrované, ale budú spokojné a šťastné, dokonca aj uprostred bolestí.
Očistec nie je alternatívou neba, akousi treťou možnosťou večného údelu popri nebi a pekle, ale je súčasťou neba (dočasná prístavba, kúpeľňa), a preto tí, ktorí sú tam, sú určite naplnení zároveň radosťou i bolesťou. Bolesť nie je zlom, tak ako je ním hriech, takže je možné, aby boli bolesti aj v nebi. Sú to totiž dobré bolesti, a keď budeme v očistci, budeme dosť múdri, aby sme si ich želali a prijali ich. Tam teda dostaneme, čo si budeme priať.
Ak tomu nerozumiete, skúste sa zamyslieť na takouto vzdialenou analógiou. Už sa vám stalo, že ste po veľmi dlhej zápche odrazu pocítili, že potrebujete ísť na toaletu? Ak áno, tak už trochu poznáte radosti očistca. Alebo, ak máte dobrú predstavivosť, predstavte si, že ste hadom a zvliekate si svoju starú, tvrdú, špinavú kožu, ktorá vás obmedzuje, a tak nachádzate novú, mäkkú, krásnu kožu, ktorú máte pod tou prvou.
Keď umriem, budem súdený ako Božie dieťa v Kristovi a vstúpim do neba. A keď sa ukážem pred vstupnou bránou jeho nebeského zámku so špinavou a hriešnymi zlozvykmi poškvrnenou dušou, ktoré budú ešte stále v mojej osobnosti, v mojom charaktere, napriek tomu, že sa Boh zriekol spravodlivého trestu za všetky moje skutky, mi – vedúc ma cez túto bránu – povie: „Moje drahé a milované dieťa, za ktoré zomrel môj Syn, si skutočne vítané na mojej hostine. No nechcel by si si dať dobrý, horúci očistný kúpeľ skôr, než si sadneš k jedálenskému stolu? Si totiž plný špiny, hnoja a chrobákov. Vlastne smrdíš. Nekonečne ťa milujem, hoci si pokrytý toľkou špinou. No nemôžem prijať a objať tvoju špinu. Nemôžem ťa milovať tak, ako by som chcel, a ty nemôžeš objať mňa, ako by si chcel, kým svoju špinu neodstrániš.“ Nepoprosili by ste ho vari sami o taký kúpeľ?
Zraní to však vašu dušu, jej pýchu, sebestačnosť, strach, zbabelosť a túžbu po pohodlí. Zraní vás to, pretože vyjde najavo hrôza vašich hriechov a všetka škoda, ktorú ste spôsobili Bohu a svojim milovaným, no aj preto, že ten oheň vypáli a dezinfikuje vaše telo. No predsa budete prosiť o očisťujúci horúci kúpeľ, aj so všetkým jeho ohňom a všetkými jeho bolesťami. Spomeňte si, že oheň nám dáva nielen teplo, ale aj svetlo. My potrebujeme vidieť, potrebujeme poznať pravdu, dokonca aj vtedy, keď sú tou pravdou „zlé správy“. Preto musí existovať aj peklo: aby nikto nežil navždy v ilúzii. Peklo je neskoro poznaná pravda.
Svätá Katarína Janovská, ktorej dal Boh nadprirodzené videnie očistca, hovorí, že: (1) keďže hriech je oveľa horší než akékoľvek iné zlo, bolesti očistca, ktoré naprávajú hriešne zlozvyky a túžby, sú oveľa väčšie než akékoľvek iné bolesti na zemi, ale že zároveň (2) radosti očistca sú oveľa väčšie než pozemské radosti, pretože je tam s nami Boh a my vieme, že máme absolútne zaručenú večnú spásu a nevyčerpateľné vytrženie v jeho spoločenstve. A (3) miera, v akej sú radosti očistca väčšie než pozemské radosti, je oveľa väčšia než miera, v akej sú očistcové bolesti väčšie než bolesti pozemské.
Keď som sa stal katolíkom, môj otec sa hneval. Bol to dobrý, múdry a svätý kalvín a často medzi nami vznikali teologické diskusie. Raz nás moja mama počúvala a asi po hodine a pol našej nikam nevedúcej hádky nás prerušila:
„John,“ povedala (môj otec sa volal John), „ak chápem Petra, tak on hovorí len to, čo hovorí aj Písmo.“
„Samozrejme, že nehovorí to, čo Písmo,“ odpovedal môj otec. „On obraňuje očistec. Očistec v Písme nie je.“
„No, možno nie, no myslím, že jediný dôvod, prečo tomu verí, je ten, že podľa neho v Písme je. Peter, ja som ťa počula povedať toto. Písmo hovorí, že sme hriešnici: ‚Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda‘ (1 Jn 1,8). A Písmo hovorí aj to, že do neba nevstúpi nič hriešne (porov. Zjv 21,27). Taktiež z Písma vieme, že je veľký rozdiel medzi hriechom a svätosťou (porov. 1 Jn 1,5). Boh teda musí niečo spraviť, keď umrieme, aby hriešnikov zmenil na svätcov, a ak to katolíci chcú nazývať očistcom, a my nie, tak prečo sa máme hádať len pre slovká?“
Môj otec zostal ticho. „Nuž, možno áno. Poďme sa porozprávať o niečom inom.“
Tento úryvok pochádza z knihy 40 dôvodov, prečo som katolík, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
