Obyčajnému človeku nemôže žiadna vláda, univerzita či podnik dať to, čo môže dať iba kňaz: Ježiša Krista a jeho nevestu, Cirkev.

Počas omše svätenia olejov predniesol biskup Robertom C. Evans, pomocný biskup Providence, homíliu na tému: „Blahoslavený je ten, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Tu je jej znenie.

Uznávaný anglický herec Sir Alec Guinness v prvom zväzku svojej autobiografie Požehnanie v prestrojení, rozpráva o incidente, ktorý nastal, keď hral Chestertonovho kňaza, pána Browna. Po celodennom natáčaní prechádzal francúzskou dedinou, zatiaľ čo mal na sebe ešte kostým herca. Malý chlapec vybehol a vzal ho za ruku, kráčal s ním spolu a šťastný sa rozprával s ním po francúzsky. Nakoniec od neho odbehol, zamával veselo so slovami: „Au revoir, mon pere!“. Guinness hovorí, aký ohúrený bol skutočnosťou, že samotná kňazská reverenda môže inšpirovať takú detskú dôveru a radosť. Nakoniec Alec Guinness a jeho manželka Merula vstúpili do katolíckej cirkvi.

Boží ľud chce dôverovať kňazom, pretože prirodzene cítia, že sme boli vybraní Bohom pre povolanie, ktoré neexistuje na základe vlastného rozhodnutia, a pre misiu, ktorú sme nevymysleli. Ježiš sa modlil za svojich prvých kňazov pri poslednej večeri týmito slovami a citujem ich, pretože si myslím, že ich posolstvo je dôležité najmä dnes: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.” (Jn 17, 6-19)

Možno môžeme povedať, že skutočne žijeme naše zasvätené kňazstvo tak, že sa venujeme Božiemu ľudu tohto sveta svetskými darmi zverenými do našej správy. Od narodenia až po smrť sprevádzame tých, ktorým slúžime, generácia po generácii, ponúkajúc nie to, čo svet dáva, ale to, čo môže poskytnúť iba Boh. Sme tam, kde sú deti obmývané a očisťované od prvotného hriechu a znovuzrodené do večného života; kde deti zažívajú Božie milosrdenstvo v prvej spovedi a sú živené anjelským chlebom v prvom svätom prijímaní; kde deti, mladí či dospelí dostávajú sedem darov Ducha Svätého vo sviatosti birmovania; kde sa páry zaväzujú uzavrieť zmluvu lásky otvorení daru nového života a kde sú starší alebo chorí pomazaní olejom chorých, aby boli posilnení v poslednom boji. Celebrujeme pohrebné obrady, utešujeme pozostalých a prihovárame sa za zosnulých, ktorí prešli za hranicu našej opatery, aby sa postavili pred súd spravodlivého Boha.

A medzi tým všetkým slávime sväté omše, katechizujeme veriacich vo viere a morálke, formujeme mladých, zmierňujeme utrpenie, radíme poblúdeným, povzbudzujeme bojujúcich, navštevujeme chorých, obveseľujeme prisťahovalcov, presadzujeme spravodlivosť a mier a modlitbou prosíme za mnohých. Kňazské sľuby, ktoré si obnovíme za okamih, nám pripomenú, že všetko, čo robíme, sa robí v súlade s Ježišom Kristom, ktorý s láskou brata vyzval každého z nás, aby podľa jeho Božského srdca formoval naše srdcia. Toto všetko robíme len nasledovaním Krista, Hlavy a Pastiera. Nie je našou zásluhou, že nás Boh povolal a takisto sme nedosiahli žiadny úspech tým, že sme boli vysvätení. Skôr sme boli stvorení, povolaní, sformovaní a zasvätení pre dielo, ktoré nie je nášho vlastného zhotovenia, a pre nami zvolený život. Vytrvalosť v tomto povolaní nie je závislá na ľudskej vytrvalosti, ale na božskej moci, ktorá je mimo našu kontrolu, ale vždy na dosah ruky.

Očakáva sa, že kňaz bude milovať druhých viac než sám seba, pretože bol vybraný, aby vtelil Kristovu lásku do sveta, ktorý sa stal skeptickým voči jeho hodnote a ktorý až príliš často nedbá na jeho napomenutia. Nie je nič nezvyčajné, že môže prísť veľké odradenie a frustrácia, najmä keď nie sme tak dôveryhodní, ako sme bývali. Ak sme stratili dôveru niektorých, musíme pamätať na to, aby sme neunikli našej dôvere v Ježiša, ktorý si nás vybral láskou brata – a Ježiš nerobí chyby.

Dva príklady kňazov s chybami z dvoch románov 20. storočia môžu nám kňazom veľa povedať. Bernanosov kňaz bezmennej krajiny vo svojej knihe Diary of a County Priest (Denník dedinského kňaza) doznáva v čase blížiacej sa smrti: „Milosť je všade,“ „Všetko je milosť“. Bernanosov kňaz hovorí: „Za nadľudskú dôstojnosť nášho povolania platíme ťažkú, veľmi ťažkú ​​cenu. Smiešne je vždy tak blízko k vznešenému. A svet, obyčajne taký zhovievavý k nepriateľom, nás inštinktívne nenávidí.“ A inde poznamenáva: „Ó, zázrak – že môžeme dať to, čo sami nemáme, sladký zázrak našich prázdnych rúk.“

Žiadny kňaz nie je bez Getsemanskej záhrady. Matka sv. Jána Bosca povedala svojmu synovi v deň jeho kňazskej vysviacky: „Staneš sa kňazom a začneš trpieť.“ Dokonca aj pápež František povedal, že my kňazi zažijeme chvíle, keď „nebudeme nič cítiť, ilúzia služby Pánovi nás nepovzbudí a robiť dobro bude pre nás ťažké.”

V knihe Moc a sláva rozpráva Graham Greene príbeh o kňazovi s veľkými chybami, známom ako „kňaz s whisky“; jeho meno sa v knihe nespomína. Román končí jeho zradou a popravou, pretože vedome prichádza do pasce, keď udeľuje sviatosť pomazania chorých. Antiklerikálne úrady sa radujú, že miestna provincia sa nateraz zbavila všetkých kňazov. Okrem toho, na konci románu v deň, keď je popravený bezmenný kňaz, prichádza do toho istého mesta ďalší kňaz bez mena. Autor končí príbeh opisom, ako tento kňaz zaklope na dvere veriacej rodiny. Malý chlapec otvorí dvere a počuje, ako muž k nemu prehovorí: „Ja som kňaz.“ Chlapec odvetí: „Ty?“ „Áno,“ povedal muž jemne, „moje meno je Otec…“ Chlapec pustil dvere a priložil svoje pery na jeho ruku predtým, než mohol kňaz dopovedať svoje meno. Tento kňaz ako každý iný kňaz je druhý Kristus, ďalší Kristus, bez ohľadu na svoje meno. Obyčajnému človeku totiž nemôže žiadna vláda, univerzita či podnik dať to, čo môže dať iba kňaz: Ježiša Krista a jeho nevestu, Cirkev.

Áno, bratia, vy a ja sme správcovia božských tajomstiev, nehodní sme a vždy budeme. Sme však vzorom viery a dôvery, pretože veriaci chápu, že napriek našej osobnej nehodnosti sme boli vyvolení Bohom, aby sme boli nástrojom Božej milosti, nie pre seba, ale pre nich. Ak zlyháme, môžeme ako Peter oplakať naše hriechy. Pamätajme slová svätého Jána Pavla II., že ľudia sa dnes pozerajú na kňazov ako na „živé slovo“, skôr než sa na nich pozrú ako na „ohlasované“ slovo“. Ak sa cítime nedocenení, potom sa utíšme Ježišovými slovami, že okrem toho, že sme neužitoční sluhovia, sme sluhovia podľa Srdca Ježišovho, ktorý si nás vybral láskou brata a ktorý nás bude súdiť na základe našej vernosti tomuto povolaniu.

Keď svätý Maximilián Kolbe v pozemskom pekle známom ako Osvienčim ​​ponúkol svoj život za život ženatého väzňa, ktorého vybrali, aby ho vyhladovali na smrť, spýtali sa ho, kto je a prečo to robí. Jednoducho odpovedal: „Som katolícky kňaz … Som katolícky kňaz.“ Jeho identita bola jeho poslaním a ako jeho božský Majster išiel na smrť ako kňaz a obeť. Ako bolo povedané: „Pre toho, kto má vieru, nie je potrebné žiadne vysvetlenie. Pre toho, kto vieru nemá, nie je možné žiadne vysvetlenie.“ A keď je všetko vypovedané a vykonané, väčšina z nás môže dúfať, že iní povedia o nás: ‘ten bol katolícky kňaz’. Blahoslavený je ten, ktorý prichádza v mene Pánovom.

Tip na knihu: Modlitby za kňazov, Svätec, ktorý čítal v dušiach (Ján Mária Vianney), Tajný denník Alžbety Leseurovej. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.