Synku, hovorím k tebe, zatiaľ čo ty spíš s rúčkou pod tváričkou a rozstrapatenými plavými vláskami na vlhkom čielku. Vkradol som sa potajme do tvojej izby. Práve pred chvíľkou, keď som čítal v pracovni noviny, doľahli na mňa výčitky svedomia. Skrúšene som prišiel k tvojej postieľke.

Viem synček, bol som k tebe bezcitný. Vyčítal som ti, že si si len tak utrel tváričku mokrým uterákom, keď si sa ráno chystal do školy. Pustil som sa do teba, že si si nevyčistil topánky. Vykríkol som zlostne, keď ti niečo spadlo. Aj pri raňajkách som na tebe našiel chyby. Že kazíš veci. Že hltáš jedlo. Že si opieraš lakte o stôl. Že si mažeš nahrubo chlieb maslom. A keď si sa išiel hrať a ja som odchádzal do práce, obrátil si sa na mňa a zavolal: „ Zbohom tatko! “ Ale ja zamračený som ťa napomenul: „ Nehrb sa!“

Podvečer som začal znova. Keď som išiel domov, pristihol som ťa, že kľačíš a hráš sa v piesku. Na teplákoch si mal diery. Ponížil som ťa pred kamarátmi, keď som ťa poslal domov. „Tepláky sú drahé, a keby si ich mal kupovať, dával by si si lepší pozor!“  Tak sa k tebe choval tvoj vlastný otec! Pamätáš, ako si potom bojazlivo, s neistým pohľadom vošiel do pracovne, kde som čítal noviny? Osopil som sa na teba, že ma vyrušuješ a uvidel som ťa stáť nerozhodne vo dverách. Vykríkol som: „Čo tu chceš?“ Nepovedal si ani slovo, ale skokom si bol pri mne. Vzal si ma okolo krku, bozkával a túlil si sa ku mne s takou vrúcnosťou, ktorú Boh vložil do tvojho srdca, a ktorú neochladila ani moja nevšímavosť. A potom si odbehol po schodoch.

No a potom synku za chvíľu mi vypadli noviny z ruky a prepadla ma hrozná úzkosť. Na čo som si to navykol? Vidieť len samé chyby, kázať. Tak som sa ti odmeňoval za to, že si malý chlapček. Nie že by som ťa nemal rád, to nie, ale požadoval som príliš veľa na malom chlapcovi. Meral som to mierou svojich rokov. Zatiaľ, čo v tvojej povahe je toľko dobroty, pôvabu a prirodzenosti. Tvoje srdiečko je ako ranný úsvit na horách. Prejavil si to tým, že si sa sám od seba ku mne rozbehol a pobozkal ma na dobrú noc. To mi postačilo. Prišiel som k tvojej postieľke a zahanbene som pri nej pokľakol. Je to len chabé pokánie. Viem, že by si pochopil, keby som ti to hovoril cez deň. Ale už zajtra budem opravdivým tatkom, budem s tebou vyvádzať.

Napísal: Livingstone Larnet

Tento článok pod názvom: „OTEC  ZABÚDA“ vyšiel ako úvodník v časopise „ People´s  Home Journal“ .

Od chvíle, ako vyšiel bol znova a znova vytlačený v novinách a časopisoch po celých Spojených štátoch a v početných prekladoch na celom svete.

Tip na knihu: Porozumenie s otcom, Otec a syn