Dokonca aj tí najväčší svätí môžu pocítiť núdzu v duchovnej úteche od Boha. Prechodne môžu znášať takto dlhý čas. Niekedy však aj celý život.

Báseň Noche oscura del alma od španielskeho mystika a svätca Jána z Kríža je rozprávaním o temnej noci duše a o duchovnom stave človeka, keď mu je odňatá Božia osvecujúca milosť. Formou očistenia pre tých, ktorí sú povolaní k vysokému stupňu svätosti, je duša vložená do „temnej noci“ alebo „veľkej skľúčenosti“. Tento „temný“ stav zdôrazňuje konfrontáciu normálneho stavu duchovného zraku slabo osvetleného svetlom viery v konfrontácii s očistením zbaveného veľkého množstva tohto svetla. Katechizmus to vysvetľuje ako formu duchovnej suchoty:

Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24).

Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia.

Plody odporu voči „nevere a beznádeji“, keď je duša v temnej noci, sú „očistením, až kým sa duša nezapáli láskou k Bohu tak, že sa bude cítiť, ako keby bola zranená a trápi sa túžbou milovať ho s ešte väčšou intenzitou.“

Mnohí slávni svätci prešli týmito duchovnými krízami. U niektorých dokonca trvala kríza po väčšinu ich života. Svätý Pavol Kríža prežil takmer 45 rokov, kým sa zotavil. Učiteľka Cirkvi, sv. Terezka z Lisieux, prežívala temnú noc kvôli pochybnostiam o existencii večnosti. O tomto sa zverila ostatným mníškam v kláštore: „Keby ste vedeli, do akej temnoty som sa ponorila.“

Temná noc Matky Terezy môže byť najväčším z takýchto prípadov. Trvala od roku 1948 až do smrti v roku 1997. Povedala: „V mojej duši cítim len tú strašnú bolesť straty Boha, ktorý ma nechce – Boha, ktorý nie je Bohom – Boha, ktorý neexistuje. Nedokážem nájsť žiadne slová, aby som vyjadrila hĺbku tejto temnoty.“

Svätý Ján z Kríža použil tento termín, keď napísal báseň o ceste duše do mystického spojenia s Bohom.

Temná noc

Za noci temnej, tmavej,
keď vo mne láska srdca prudko rozpálila,
v tej chvíli šťastnej, žhavej
som z chýžky tíško do tmy vykročila:
Tam tichý mier, len vo mne rozpálená sila.

Ó, najšťastnejšia z nocí!
Ja rezko stúpam po tme chodníčkami…
Tu nezazrú ma sliedne oči.
Tu svietiť nie je treba pod nohami.
Mne stačí lúč, čo v hrudi rodí sa mi.

Hej, vy na horských lúkach,
čo nad košiarmi v stráži deň-noc bdiete,
či nezreli ste po samotách prchať
Toho, čo trýzňou srdce moje mätie?
Ja zmieram za ním, po ňom túžim v mukách.

Chcem vypátrať ho, môj je, drahý!
Chcem, hoci prejsť mi treba lesy, hory.
Kvet iný nemá pre mňa nehy.
Strach nevráti ma, ani divé zvery.
Niet obrov, hraníc, stráži, aby prekážať mi smeli.

Vy húšťavy a nivy,
vás ruka jeho siala, polievala
zelené medze, i vy
z tej istej ruky zaplavené kvietim:
Neviete, kde je Pán môj? Po ňom túžim, smädím…

II.

Ach, ukáž sa mi, zjav sa pri mne,
Vieš dobre, že tá nemoc lásky,
tie slzy, vzlyky, vrásky
hneď zmiznú,
kde sa Tvoja ruka vinie.

Hľa, všetko zve nás k svadbe lásky
môj Drahý- vrchy, nivy, bralá
i diaľne ostrovy i hvozdy
i vôňa kvetín, farby sedmikrásky,
šum vlniek, šepot vánku jara.

I duša moja celá,
čo mám, je všetko Tebe k službám.
Už teraz stáda pásť by som nevedela,
niet služby inej pre mňa, o nič nedbám,
môj jediný svet, čin môj: láska vrelá!

Ak od teraz ma neuzriete
po strmých stráňach vodiť stáda,
Povedzte o mne, čo už dávno viete:
Tá blúzni, do snov lásky padá.
Tak stratená sa cítim v pravde doma, rada

Už teraz stáda pásť by som nevedela,
Niet inej služby pre mňa, o nič nedbám.
Môj jediný svet, čin môj: láska vrelá
Tú sladkú trýzeň
z duše vziať si nedám!

III.

Čuj ma noc! Blažená si.
Musím preč. Byt mi je tesný.
Von do tmy! V srdci mi besný
požiar lásky môže asi
len sama zima pekla zhasiť

Či môžeš, moja milá tma
mi zastrieť to, čo horí v duchu?
Veď až po biely končiar vrchu
práve len to svetlo má mi
v tme svietiť hore chodníčkami.

Miláčik môj, si najväčším pokladom mojim.
Z tej tmúcej tmy nepustím už oka.
A ticho vpred! Nech nečuť ani kroka!
Mriem túžbou. Kde sa s Tebou spojím?
Priam letím za Tebou, no zdá sa, že stojím.

Mám sa ich spýtať? Tu kdesi,
či unikať Ťa snáď nevideli?
Pastieri oviec osamelí,-
tí dobre poznajú lesy.
Netráp ma, poklad v tme! Kde si?

Prestaň už, prosím Ťa, maj trocha citu!
Tie lesy, húšťavy, kvety a lúky
v tme mlčia o Tebe. Nerob mi muky!
Zmiluj sa, počuješ? Kde si tu,
poslúchni a vyjdi už z úkrytu!

IV.

Ach, prezraď, Milý, kde si,
veď vieš, že moju chorú ľúbosť,
vieš dobre, kto vylieči asi –
len Tvojich perí
sladká blízkosť.

Hľa, celé svoje srdce,
hľa, všetko som mu odovzdala.
Už nestážim ni ovce,
som všetkých hodností sa vzdala,
len lásku som si ponechala.

Ty modla moja! Báť sa ťa nesmiem.
Srdce mi vezmi, Bože môj jediný.
Navždy je Tvoje v tme! A zákon tiež iný
daj na mňa! Nech už nepasiem zvery,
len milovať nech smiem.

Nemuč ma už, Láska! Som ako v snách.
Uhnite mi z cesty lesy, vrchy, doliny.
Nezdržujte ma, vonné kvetiny.
Nech z tmy, z obrov dravej zveri strach
má stráž na štátnych hraniciach.

Nechceš jav, vánok, hviezdy zvať k našim bozkom?
Snáď bez dotyku ešte tejto noci
srdce mi vyrveš z mojej moci.
Na takej svadbe byť len hosťom,
musí byť veru strašnou povinnosťou.

V.

Možno ma ráno hľadať budú, kde som?
Nuž hľadajte si!
Nech vravia hluché lesy,
priepasti aj celý deň bez studu
o tme a láske, pravdu proti bludu.

Bože môj, je všetko Tvoje, viem,
v Tvojej tme slnko nepotrebujem.
Ja Tvojou láskou kypím, vriem,
Ty budeš vždy, ja nebudem.
Koniec! Tma! Niet ma! Milujem!!!

Tip na knihu: Duchovný boj a rozlišovanie duchov, 40 dní duchovného boja, Duchovný boj púštnych otcov. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.