Príbeh Anthonyho Barattu
Bol deň po Popolcovej strede v roku 2012, keď som zavolal mame z internátu v Southern Baptist Thelogical Seminary (baptistický teologický seminár) a povedal jej o svojom zámere, že sa chcem stať katolíkom.
„Nestaneš sa katolíkom, len si si doteraz neuvedomil, že si v seminári,“ povedala.
„Nie, nemyslím si to.“
Pauza. „Oh, chlapče,“ povzdychla si.

Začal som plakať. Nedá sa dostatočne vypovedať, ako veľmi mrzela myšlienka, že sa stanem katolíkom. Rozhodoval som sa do poslednej chvíle. Predtým, než som mal odísť zo školy, pripravoval som si kázeň. Učil som sa spamäti žalm 119, aby som seba presvedčil o sola scriptura. Zorganizoval som stretnutia s profesormi, aby som si vypočul najlepšie argumenty. Zámerne som si vyberal protestantské knihy o katolicizme pred knihami katolíckych autorov. Vedel som, že by som premrhal peniaze na bývanie a musel by som vyplatiť štipendium, keby som odišiel zo školy, nehovoriac o tom, že by som sklamal svoju rodinu, priateľov a celú cirkevnú komunitu. Keď som sa snažil urobiť si svoje domáce úlohy, zrútil som sa na posteľ. Jediné, čo som chcel urobiť, bolo kričať na učebnicu: „Kto to hovorí?!“ Zažil som obrovský posun vo viere a otázky apoštolskej autority sa mi vynárali v mysli viac ako kedykoľvek predtým. Ale vráťme sa niekoľko rokov naspäť.

Vyrastal som v evanjelickej protestantskej domácnosti. Môj otec bol pastorom, keď som začal chodiť do štvrtej triedy. Na strednej škole som sa naozaj zamiloval do Ježiša Krista a Jeho vzácneho evanjelia a rozhodol som sa stať pastorom. Počas toho času som sa upevňoval v názore, že rímskokatolícka cirkev sa nedrží Biblie. Keď som sa v čase môjho juniorského roka pýtal jedného kamaráta pastora, prečo si katolíci myslia, že Mária zostala pannou aj po narodení Ježiša, keď Biblia jednoznačne tvrdí, že Ježiš mal „bratov“, jednoducho spravil grimasu a odvrkol: „Nečítajú Bibliu.“ Kniha Johna Pipera “Nestrácajte svoj život” (Don’t waste your life) objasnila konkrétne moju víziu k misijnej práci, a tak som strávil ďalšie leto evanjelizovaním medzi poľskými katolíkmi.

Prekvapilo ma, keď som počas návštevy svojich rodičov našiel na otcovom stole stroho vyzerajúcu knihu s názvom Narodil sa ako fundamentalisa a znova som sa narodil ako katolík. Prečo len môj otec čítal niečo takéto? Bol som zvedavý a keďže som si nepriniesol nič domov na čítanie, začal som si ju čítať. Boli to spomienky Davida Currieho na to, ako ťažké bolo opustiť evanjelickú výchovu a službu. Jeho obrana kontroverzných doktrín týkajúcich sa Márie a pápežstva bola pre mňa snáď najväčším šokom, pretože som nikdy vážne neuvažoval o tom, že by katolíci považovali tieto presvedčenia za rozumnú biblickú obranu svojej viery. Prítomnosť knihy na otcovom stole mi otec vysvetlil o niekoľko mesiacov neskôr, keď mi zavolal a povedal, že sa vracia ku katolíckej viere, ktorú ako mladý vyznával. Moja odpoveď? „Ale, nemôžeš byť len luterán alebo také niečo?“ Cítil som sa nahnevaný, zradený a rozhorčený. Počas nasledujúcich štyroch mesiacov som slúžil ako mládežnícky pastor vo svojej miestnej cirkvi a počas voľného času som čítal články o tom, prečo je katolícka viera nesprávna.

Počas tohto obdobia som narazil na článok v novinách Christianity Today, ktorý zobrazil „evanjelickú krízu identity.“ Autor namaľoval obraz mladých evanjelikov vyrastajúcich v postmodernom svete túžiacich byť pevne zakorenení v dejinách. Povzbudzovali ostatných, aby stáli silní pre Krista v meniacich sa ťažkých časoch. Napriek tomu podľa mojich skúseností väčšina evanjelikálnych cirkví nerešpektovala liturgický kalendár, o apoštolskom vyznaní viery sa nikdy nehovorilo, mnohé z piesní boli napísané po roku 1997 a ak by sa hovorilo o hrdinoch cirkevnej histórie, bolo by to určite po reformácii. Väčšina kresťanskej histórie sa nedala nikde zohnať.

Po prvýkrát som spanikáril. Našiel som kópiu katechizmu a začal som ho listovať. Našiel som tu tie najkontroverznejšie doktríny a smial sa na hlúposti katolíckej cirkvi. Odpustky? Pápežská neomylnosť? Tieto veci, tak očividne nesprávne, ma ubezpečili v mojom protestantizme. Omša vyzerala krásne a myšlienka viditeľnej jednotnej Cirkvi bola tiež príťažlivá, ale kde je evanjelium? Zdalo sa mi úplne zrejmé, že Satan vytvoril veľkú organizáciu, ktorá odviedla toľko ľudí od neba. Zbavil som sa väčšiny pochybností a tešil som sa na zvyšok času na vysokej škole. Zabával som sa s mládežníckou skupinou a zdieľal som svoju vieru so študentmi. Spoliehal som sa na to, že akékoľvek pretrvávajúce pochybnosti budú poriešené v seminári. Svoje hodiny som začal v januári so zápalom zarytého futbalového fanúšika, ktorý ide do Super Bowl. Triedy boli fantastické a myslel som si, že som sa konečne zbavil akýchkoľvek problémov s katolicizmom.

Ale o pár týždňov neskôr som narazil na oveľa viac pochybností. Učili sme sa o duchovných disciplínach akými sú modlitba a pôst. Bol som zasiahnutý tým, ako často profesor odskakoval od sv. Pavla k Martinovi Lutherovi alebo Jonathanovi Edwardsovi pri opisovaní obdivuhodného života zbožnosti. Nestalo sa za tých predchádzajúcich 1500 rokoch nič, čo by stálo za reč? Toto “preskakovanie” histórie pokračovalo v ďalších triedach a tiež povinných čítaniach. Väčšina predreformačnej cirkevnej histórie bola ignorovaná. Čoskoro som zistil, že mám menej spoločného so starými cirkevnými otcami, než som si myslel. Na rozdiel od väčšiny historických kresťanov bolo sväté prijímanie pre mňa vždy akési príležitostné jedenie chleba a hroznového džúsu a krst som vnímal ako dôležitý pre spásu. Nielenže tieto názory sú v rozpore s väčšinou cirkevných dejín, ale čoraz viac sa názorovo rozchádzali s nepríjemnými biblickými pasážami, ktoré som vždy skrčil (Jn 6, Rim 6 a pod.).

Ďalšie otázky, ktoré som kedysi zakopal, sa začali znova zúrivo objavovať a žiadali si svoju odpoveď. Odkiaľ pochádza biblia? Prečo sa Biblia nehlásila ako „postačujúca“? Protestantské odpovede, ktoré ma posledný rok udržiavali v pokoji, už neboli pre mňa uspokojujúce. V tom čase som zhliadol video na YouTube od Jeffersona Bethkeho, „Prečo nenávidím náboženstvo, ale milujem Ježiša„. Mladý muž to myslel dobre, ale pre mňa potvrdil len to, čo Wall Street Journal nazval „nebezpečnou teologickou anarchiou mladých evanjelikov“, pokúšajúc sa odstrániť Ježiša z náboženstva a pritom veľa stratiť.

Popolcová streda bola pre mňa bodom zlomu. V kostole Southern Church v Louisville sa konala ranná služba Popolcovej stredy a veľa študentov došlo do triedy s popolom na čele. V popoludňajšej kaplnke profesor známy svojimi ospravedlňujúcimi snahami proti katolicizmu vysvetlil krásu tejto tisícročnej tradície. Priateľa som sa spýtal, prečo väčšina evanjelikov odmietla túto krásnu vec. Odpovedal mi nejakými slovami o farizejoch a „ľudských tradíciách“. Pokýval som hlavou. „Už to nezvládnem.“ Môj odpor voči katolicizmu začal slabnúť. Cítil som príklon k sviatostiam, k sväteninám, k fyzickým prejavom Božej milosti, k jednej svätej katolíckej apoštolskej Cirkvi. Už žiadne popieranie. Nasledujúci deň som zavolal mame a povedal jej, že sa chcem stať katolíkom. V piatok som nešiel na hodinu. Išiel som do seminárnej knižnice a hľadal som knihy, ktoré som predtým prísne odmietal čítať – boli nimi katechizmus a najnovšie články pápeža Benedikta. Cítil som sa, ako by som robil niečo nečisté. V sobotu som šiel na omšu vo večerných hodinách. Veľký kríž v prednej časti kostola mi pripomenul časy, keď som si myslel, že katolíci v skutočnosti nerozumejú zmŕtvychvstaniu. Ale tentokrát som videl kríž inak a začal som plakať slovami: „Ježiš, môj trpiaci Spasiteľ, ty si tu.“

Pocítil som pokoj až do utorka, dokedy sa podarilo čeliť realite. Mám zostať alebo odísť? Absolvoval som niekoľko panických telefonátov: „Ja doslova netuším, čo budem zajtra ráno robiť.“ V stredu ráno som sa zobudil, otvoril svoj laptop a napísal „77 dôvodov, prečo odchádzam od evanjelickej cirkvi.“ Zoznam obsahoval také veci ako sola scriptura, ospravedlnenie, autorita, Eucharistia, história, krása a kontinuita medzi starým a novým zákonom. Text nadpisov a nasledujúcich bodov vychádzali cez moje prsty ako voda vytrysknutá zo storočnej hrádze. Nasledujúce mesiace boli bolestivé. Viac ako čokoľvek iného som sa cítil zahanbený, zneistený a neistý v tom, ako sa moja identita a kariéra tak rýchlo zvrátila. Napriek tomu som vstúpil na Turíce do Cirkvi. Rodina ma podporovala a neskôr som si začal hľadať prácu. Toľko sa odvtedy zmenilo. V júni som stretol Jackie, moju manželku, na CatholicMatch.com, o rok neskôr som sa s ňou oženil a oslávil narodenie našej dcéry, Evelyn, 3. marca 2014. Teraz sme v Indiane a som spokojný s prácou, ktorú robím.

Stále som na katolíckej ceste nováčikom. Všetkým zvedavým môžem povedať, že môj vzťah s Bohom sa prehĺbil a posilnil. Keď sa zapájam do života našej farnosti, som tak vďačný za lásku k evanjelizácii a Bibliu, ktorú som sa naučil v časoch protestantizmu. Nezanechal som svoju predchádzajúcu vieru, len som vyplnil medzery. Ďakujem Bohu za plnosť katolíckej viery.

Tip na knihu: Milovaná taká, aká si, Tajný denník Alžbety Leseurovej, 40 dôvodov, prečo som katolík. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.