Od nepamäti mohli počas katolíckej liturgie slúžiť pri oltári iba muži. Avšak v 70. rokoch (desaťročie, kedy sa zabudlo na cnosť a vkus), začali farnosti umožňovať dievčatám, aby sa stali oltárnymi „chlapcami“, s pomenovaním „oltárne služobníčky“. Takýto postup nebol v súlade s učením Cirkvi, ale väčšina biskupov pred tým zatvárala oči.

Nakoniec bola táto prax legalizovaná pápežom sv. Jánom Pavlom II., čo  boja jedna z najväčších chýb jeho pontifikátu. Teraz takmer každá katolícka farnosť v krajine (a vo svete) má dievčenské oltárne služby. Argumentom je, že môžu slúžiť rovnako dobre ako chlapci (čo je pravda) a že neexistuje žiadny doktrinálny dôvod zakázať im slúžiť (čo je tiež pravda). Tiež sa argumentuje tým, že dievčatá môžu slúžiť pri oltári, aby sa viac zapájali do života farnosti, a preto je pravdepodobnejšie, že zostanú verné katolíckej viere, keď dospejú. Neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by to podporili, a tak po celé stáročia nemali dievčatá možnosť slúžiť pri oltári. Pokles počtu žien sme však nezaznamenali. Avšak skutočné problémy súvisiace s povolením k oltárnej službe pre dievčatá sa týmito dievčenskými pro-oltárnymi argumentmi ani nezaoberajú.

Z chlapcov k mužom

Po prvé, služba určená iba pre mužov umožňuje chlapcom zdieľať spolu čas bez dievčat. Podporuje to zdravšiu mužnosť u chlapcov a tiež zdravšiu duchovnú maskulinitu. Rovnako ako všetko ostatné aj muži a ženy prežívajú náboženstvo odlišne. Muži často vidia náboženstvo v bojovom odtieni, zatiaľ čo ženy ho vidia viac z hľadiska vzťahov. Ani jeden pohľad nie je zlý, len odlišný. Muži praktizujú svoju vieru v boji: boji proti pokušeniu, proti svetu, proti diablovi a jeho padlým anjelom. Ženy na druhej strane často praktizujú svoju spiritualitu založenú na vzťahoch. Prežívajú svoju vieru v oddanosti svojmu milovanému Ježišovi Kristovi. (pozn. toto je dôvod, prečo je moderný jednostranný dôraz na kresťanstvo z pohľadu vzťahu škodlivý. Nemyslím si, že je náhoda, že sme videli toľko ľudí, ktorí opustili vieru v čase, keď sme sa zameriavali len na vzťahové aspekty nasledovania Krista.)

Keď mal môj syn osem rokov, nemal žiadny záujem o službu pri oltári. Naša farnosť bola typická a pri oltári sa tak objavili aj chlapci aj dievčatá. Potom sme sa presťahovali do iného štátu a zúčastňovali sme sa tradičnej latinskej omše, ktorá umožňovala slúžiť pri oltári iba chlapcom. Takmer okamžite prejavil záujem o službu. Prečo zmena? Má v sebe hlboko zasadené protiženské šovinistické pocity? Myslel si, že dievčatá sú nehodné slúžiť a byť v jeho prítomnosti? Nie, bol to normálny zdravý chlapec, ktorý bol v štádiu, keď sa chcel stretávať s inými chlapcami. Keď videl, že chlapci slúžia pri oltári vážne a úctivo, prirodzene ho to priťahovalo.

Tiež verím, že bojové aspekty oltárnej služby ho tiež priťahovali. Boli tu chlapci, ktorí stáli v pozore, dodržiavali príkazy a pohybovali sa jednotne, aby dosiahli svoj cieľ. Rovnako ako vo vojenskej organizácii. Hoci naša spoločnosť teraz umožňuje ženám bojovať vo vojnách (ďalšia strašná odovzdanosť radikálnemu feminizmu), väčšina ľudí prirodzene vidí vojenskú službu ako oblasť pôsobnosti mužov. Podobne aj v službe pri oltári. Tým, že necháme dievčatá slúžiť pri oltári, feminizujeme túto činnosť, a tak sa stane pre chlapcov menej príťažlivá.

Tréning do kňazstva

Ďalším problémom s dievčatami pri oltári je, že služba má z týchto chlapcov vychovať kňazov. Nie je to tak, že každý oltárny služobník bude kňazom, ale kňazi často slúžili pri oltári. Je kruté, ak sa umožní dievčatám slúžiť pri oltári, zatiaľ čo sa im zakazuje vstúpiť do kňazskej služby. Je to ako nechať dieťa trénovať s tímom, ale potom ho nenecháme zahrať si ozajstnú hru. Niektorí si myslia, že riešením je, keď umožníme ženám vstúpiť do kňazskej služby, ale náš Pán túto možnosť vylúčil.

Keď dievčatá slúžia pri oltári, už to nie je o výcviku pre kňazstvo. Je to jednoducho ďalšia profánna aktivita, akou je napríklad upratovanie kostola po omši. Takáto činnosť je dôležitou službou, ale nie je posvätná, akou je kňazstvo a služba pri oltári. Niekto si môže posťažovať, že Cirkev je názoru, že muži sú svätejší než ženy. Posvätné povinnosti však nie sú o osobe, ktorá ju vykonáva, ale o Bohu, ktorému sa slúži. Vylúčenie dievčat zo služby pri oltári nebolo nikdy vyhlásením o ich hodnovernosti. Napríklad to, že muži nemôžu vstúpiť do kláštora karmelitánok, neznamená, že nie sú hodní nasledovať Sv. Teréziu z Avily. Podobne aj požehnaná Panna nie je „menej svätá“ ako apoštoli práve preto, že nebola zvolená medzi Dvanástich (práve naopak).

Okrem toho, dievčatá pri oltári obmedzujú schopnosť kňaza skutočne sa otvoriť životu ako kňaz. Ak má zmiešané skupiny oltárnych služobníkov (dievčatá s chlapcami), ako môže hovoriť o kňazstve bez toho, že by sa nedotkol tých, ktoré sa nikdy nemôžu stať kňazmi? Ak sú však v službe iba chlapci, môže im otvorenejšie odhaliť, čo znamená byť kňazom.

Boj proti dnešným rodovým nezmyslom

Napokon, ak dovolíme dievčatám slúžiť pri oltári, odstránime štít v boji proti dnešnému sekulárnemu rodovému nezmyslu. Mnohí katolíci, ktorí chápu problémy s radikálnym feminizmom, nechápu, že ak neexistuje žiadne rodové rozlišovanie v cirkvi, odovzdávame sa radikálnemu feminizmu. Ak katolíci budú vidieť jasné vymedzenie pohlaví každú nedeľu počas omše, bude menej pravdepodobné, že podľahnú argumentom o tom, že muži a ženy sú rovnakí. Aspoň podvedome pochopia, že nie sú.

Pred niekoľkými rokmi som v mojej farnosti absolvoval stretnutia „Ask Any Question“ (Spýtajte sa na hocičo). Ľudia sa mohli pýtať otázky o katolíckej viere. Väčšina z tých, ktorí sa zúčastňovali, boli katolíci, ktorí len zriedka chodili na omše, alebo mali nejaké problémy s Cirkvou. Vytvoril som si vzťah s jedným z mužov, ktorý sa však párkrát zúčastnil omše. Má s Cirkvou množstvo problémov, ale mal dobré srdce. Tiež rešpektoval moje úctu k cirkevnému učeniu. Jedného dňa som však spomenul, že moje dcéry nebudú slúžiť pri oltári, pretože „neverím na oltárne služobníčky“ (bolo to v čase, keď som žil vo farnosti, kde pri oltári slúžili aj chlapci i dievčatá). Môj priateľ sa rozčúlil. Nemohol pochopiť môj názor. Myslel si, že je to jednoduchá a obyčajná diskriminácia, keď sa vylučujú dievčatá zo služby pri oltári.

Rýchlo som si uvedomil, že nebude počúvať moje argumenty. Jeho názor bola nemenný. Uvedomil som si tiež, aký hlboký je pohľad na to, že muži a ženy sú to isté, čo sa dnes v našej kultúre pomaly ujíma. Žiadna inštitúcia tento názor neustála. Dokonca aj v Cirkvi, ktorá má byť prevažne “protikultúrna”, prevládal tento názor. Ak by sa však Cirkev vzdala tlaku na rodovú rovnosť, potom by si možno generácia katolíkov bola aspoň implicitne spomenula na to, že muži a ženy sú skutočne odlišní.

Tip na knihu: Moc každodennej svätej omše, Modlitby za kňazov, Modlitby ku Kristovej krvi. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.