„Bez teba, drahý, by som zomrel ako zviera.“ Fryderyk Chopin smeroval tieto slová na smrteľnom lôžku svojmu spovedníkovi. Kto ním bol? A akým šťastím došlo k tejto poslednej sviatosti zmierenia, ktorú skladateľ predtým odmietal?

Chopinova zlomená viera

Fryderykov náboženský život sa prerušil odchodom z Varšavy 2. novembra 1830. Ľudia, ktorí sa ocitli v emigrácii, neboli moc zbožní. O záležitosti viery sa veľmi nestarali. Samotný Chopin tiež rýchlo stratil záujem o svoj život s Bohom. Svoje dni napĺňal umením a vystavovaním sa v spoločenských salónikoch. Viera, ktorú zdedil po zbožnej matke, tak nemohla úspešne prejsť testom a rýchlo sa rozpadla, hlavne keď miesto matky zaujala jeho milenka Delfina Potocka a Aurora Dudevant, známe viac pod mužským pseudonymom „George Sand“.

Priateľ z mladosti

Skladateľ už od mladosti býval chorý a v posledných rokoch svojho života veľmi slabý. Trpel mnohými chorobami, najmä pľúcnymi. V dôsledku toho bola jeho tvár studená, biela a priesvitná ako alabaster. Dokonca ani hrozný zdravotný stav ho neprinútil obnoviť svoj náboženský život.

V tomto stave ho našiel kňaz Aleksander Jełowicki, priateľ z mladosti. Ešte väčším priateľom mu bol jeho brat Edward, ktorého 10. novembra 1848 zastrelili vo Viedni. Skladateľ vtedy prežíval veľký smútok zo smrti priateľa.

Pastierske zlyhanie

Otec Aleksander, ktorý vedel o strašnom zdraví Chopina, sa ho opakovane pokúšal presvedčiť k sviatostnému zmiereniu s Bohom. Márne. Napokon Chopin súhlasil, že sa mu zverí ako priateľ, jednoducho bude hovoriť o svojom živote, ale napevno odmietol sviatosť zmierenia.

Zaujímavé je, že si bol dobre vedomý svojho žalostného zdravotného stavu. Ako povedal – bolo mu ľúto, že zarmucuje svoju stále žijúcu matku a že zomrie bez viery a sviatostí, ale ani jednu nechcel prijať. Tvrdil, že ​​im nerozumie a už ani neverí. Vtedy sa kňazi z Kongregácie Zmŕtvychvstania Pána horlivo a nepretržite zaňho modlili.

Dramatické momenty a svätý trik

Večer 12. októbra 1849 osobný lekár skladateľa Dr. Cruveiller informoval kňaza Jełowického, že Chopin nemusí prežiť noc. Kňaz odišiel k svojmu priateľovi, kde musel čakať pred zatvorenými dverami a keď ho k nemu prijali, ​​počul len: „Mám vás veľmi rád, ale nič nehovorte, choďte spať.“ Kňaz odišiel, no celú noc strávil v horlivej modlitbe.

Ráno, v deň menín svojho mŕtveho brata Edwarda, slávil svätú omšu za jeho dušu a súčasne požiadal Boha, aby mu pomohol získať dušu priateľa Chopina. Ihneď po omši odišiel k Chopinovi, ktorého našiel v posteli, keď jedol raňajky. Z ničoho nič povedal: „Dnes má meniny môj brat, ktorého ste veľmi milovali.“

Chopina to zrejme pohlo. Potom Jełowickeho napadlo: „V deň menín môjho brata mi dajte darček, prosím.“ Skladateľ odpovedal bez váhania: „Dám ti to, čo chceš.“ A Jełowicki povedal: „Dajte mi svoju dušu.“ Chopin pochopil a súhlasil. So zjavnou ťažkosťou sa posadil na posteľ. Všetci odišli a kňaz ostal sám s chorým.

Chopin: nový človek

Zostal s kňazom sám a vystrašený. Nevedel, čo má robiť. Padol na kolená a povedal Bohu: „Vezmi si moju dušu sám!“ Kňaz podal skladateľovi kríž a spýtal sa ho: „Veríš?“ a on odpovedal: „Áno“. Kňaz pokračoval: „Veríš tak, ako Ťa to naučila tvoja matka?“ A skladateľ dodal: „Tak, ako ma to moja matka naučila.“ To bolo všetko, čo bolo treba. Vyznanie, pravdepodobne veľmi dlho tieklo samo ako podzemná rieka, ktorá sa konečne dostala na svetla sveta.

Spoveď zmenila Chopina. Štyri dni po smrti, ktoré nasledovali, boli jedným veľkým svedectvom o prebudení viery po mnohých rokoch. V určitom okamihu, keď sa Chopin prebudil z horúčky, pozrel na ľudí zhromaždených okolo lôžka a spýtal sa: „Čo robia? Prečo sa nemodlia?“

Kňaz Jełowiecki začal litánie ku všetkým svätým, ktorých skladateľ predtým odmietal, dokonca aj prítomní protestanti odpovedali.

Posledné okamihy Chopina

V posledných hodinách sa Chopin pevne držal ruky kňaza Jełowickieho a požiadal ho, aby sa naňho pozrel. Vo chvíľach, keď bol ešte pri vedomí, opakovane vzýval Ježiša, Máriu a svätého Jozefa. Lekárom, ktorí sa neúspešne pokúšali zachrániť jeho končiaci sa život, povedal: „Nechajte ma, nech zomriem. Boh mi už odpustil, volá ku mne! Nechajte ma. Chcem zomrieť!“ A dodal: “Priatelia: milujem Boha a ľudí! … Je pre mňa dobré, že zomieram … Neplačte, priatelia moji. Som šťastný! Cítim, že zomieram. Modlite sa za mňa! Zbohom v nebi.“ Jeho posledné slová boli: „Už som pri prameni šťastia!“.

Návrat domov

Zomrel na druhý deň v noci 17. októbra 1849 v modlitbe a s krížom v ruke. Možno počul modlitbu, ktorú mu šepkala jeho matka? Možno to bol šum smutných vŕb nad riekou Utrata? O trinásť dní neskôr mal slávnostný katolícky pohreb na cintoríne Père-Lachaise v Paríži.

Skladateľovo srdce, tajne prenesené jeho sestrou do Poľska, bolo umiestnené v kostole svätého Kríža na Krakowskiom Przedmiesci vo Varšave, kde je ho dodnes možné vidieť. Nedávne štúdie ukázali, že Fryderyk Chopin zomrel kvôli komplikáciám spôsobeným chronickou tuberkulózou. Priamou príčinou smrti bola pravdepodobne perikarditída.

zdroj: Aleteia

Tip na knihu: Milosrdenstvu v ústrety, 7 tajomstiev svätej spovede, Krok za krokom k svätosti s Františkom Saleským. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.