Slzy mu stekali po tvári, ako tak stál pod týčiacimi sa stĺpmi lemujúcimi oltár katedrály sv. Patrika v New Yorku v sobotu 25. mája 2019. Emócie tejto chvíle ho ohromili – boli vyvrcholením niekoľkých dlhých rokov rozlišovania povolania, vzdelávania a duchovného vedenia, tisícok hodín strávených na kolenách v modlitbe a adorácii … Všetci sa usilujú o milosť načúvať a odpovedať v súlade s Božou vôľou. Cesta ho viedla až do tohto miesta a v tomto čase … kde sa čoskoro zjaví zázrak milosti.

Stojac pred hemžiacim sa zhromaždením, stovkami zídených duchovných, kardinálom Timothym Dolanom a samozrejme aj samotným Kristom, odovzdal svoj život a ľahol si pred oltár na znamenie svojho podriadenia sa Kristovmu milujúcemu objatiu. Vstúpil do tejto Božej služby, aby slúžil všetkým ľuďom, miloval všetkých, prijímal všetkých tak, ako to Kristus učil učeníkov asi pred 2000 rokmi. Spoločenstvo sa len v tichosti prizeralo, keď kardinál Dolan položil ruky na jeho hlavu a neviditeľný, nezmazateľný znak vtlačil do jeho duše ako znamenie, ktoré ho ustanovilo za nástroj milosrdenstva, nádobu milosti, s rukami ochotnými prinášať Kristovu Prítomnosť do sveta a jeho odpustenie tým, ktorí to potrebujú.

Výzva ku kňazstvu je jedným z mnohých príznakov, že Boh stále s vášňou píše príbeh ľudskej rasy. Muži všetkých vekových kategórií nasledujú Božského Ženícha. On ich vyzýva, aby prežili konečné naplnenie v celoživotnom apoštolskom vzťahu, ktorý sa pojí s Kristom. “Urobím z vás rybárov ľudí…” V týchto časoch sa môže táto výzva zdať až desivá. Hlavne v porovnaní s našou kultúrnou klímou, ktorá neoslavuje kňazstvo tak ako kedysi v minulosti, ba v mnohých prípadoch ho napáda. Námietky proti prijatiu výzvy sú príliš zjavné. A nie je to nič nové. Koľko ľudí povolal Ježiš, keď putoval po cestách Jeruzalema a Galilejských brehoch? Koľkí vnímali jeho slová príliš tvrdo? Koľko z nich zostalo len chvíľku a potom odišli? Písmo hovorí, že ich bolo viac ako len niekoľko. Takže zatiaľ čo digitálny vek, v ktorom žijeme, sa môže veľmi odlišovať svojím svetským pôvabom a pokušeniami, v skutočnosti sa nezmenil. No svet radšej dáva prednosť tomu, aby človek bol niečo iné než kňaz. Samotné povolanie je nadprirodzená milosť, ktorá trpezlivo čaká na odpoveď. Odráža Kristove slová: „Poď za mnou…“

Človek si nevyberá kňazstvo, iba súhlasí s pozvánkou. Ako však toto pozvanie rezonuje v duši? Každá skúsenosť je jedinečná a napriek tomu podobná. Niekto raz povedal:

  • Už si niekedy, dokonca aj vo forme myšlienky, uvažoval nad kňazstvom?
  • Prišiel k tebe niekto niekedy a povedal ti niečo ako „Bol by si veľký kňaz!“ alebo „Uvažoval si niekedy o tom, že by si sa stal kňazom?“ Ak áno, Duch Svätý môže byť vo forme toho človeka, aby získal tvoju pozornosť.
  • „Obliekaš sa rád do čiernej farby?“ (toto len tak zo žartu … ale kto vie?)
  • Máš pocit, že si povolaný robiť viac alebo bol viac účastný na viere?
  • Cítiš nespokojnosť pri napĺňaní vecí, o ktorých si si myslel, že ťa mohli napĺňať?

Ak ste na niektorú z týchto odpovedí odpovedali áno, neodmietnite možnosť byť povolaní. Pravé naplnenie sa nachádza v sledovaní toho, na čo vás Boh stvoril, aby ste nasledovali túto cestu. A modlitba vás tam dovedie. Môže to byť kňazstvo alebo úplne iný životný stav. Tak či onak modlitba rozlišovania je základom budovania života. A to je jediná vec, ktorú by sme mali správne dosiahnuť.

V prípade, že ste sa na to nikdy predtým nepýtali, zvážte túto otázku, ktorá vám je aj teraz osobne položená: SI POVOLANÝ STAŤ SA KŇAZOM?

zdroj: Aleteia

Tip na knihu: Modlitby za kňazov, Svätec, ktorý čítal v dušiach (Ján Mária Vianney), Večný život pod drobnohľadom. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.