História Cirkvi vo Francúzsku sa formovala aj skrze štyri veľké schválené mariánske zjavenia. Ale okrem týchto slávnych štyroch existuje už piate zjavenie nedávno oficiálne schválené Svätou cirkvou. Ide o zjavenie Panny Márie z Laus blahoslavenej Benoîte Rencurel z konca 17. storočia (od roku 1664 do roku 1718). Svätá stolica ich schválila dekrétom z 5. mája 2008 počas pápežovania Benedikta XVI., zatiaľ čo jeho predchodca sv. Ján Pavol II. len pár rokov predtým blahoslavil vizionárku Benoîte Rencurel. Životy mnohých Francúzov a pútnikov boli nesmierne požehnané vďaka štyrom miestam – Lurdom, La Salette a  Pontmain. V tejto chvíli je vhodné, aby sme pridali svedectvo aj o Laus.

V blízkosti mesta Gap, v kraji Vysokých Alp, leží malá dolina Laus, ktorá je chránená zalesnenými pohoriami s malebnými údoliami, ktorými preteká rieka Vence. Malebnejšiu lokalitu si možno ťažko predstaviť. Hory Theus a St. Maurice sa zdajú, ako by boli oblečené v lesoch, zatiaľ čo na juhu sa objavujú vzdialené vrcholy dolných Álp. Ako sa tak približujete z údolia Vence, zrazu uvidíte kostol v Laus s množstvom náboženských pamiatok, ktoré signalizujú, že sa blížite k miestu zvláštnej úcty.

Jednoduchá sedliacka dievčina pred dvoma storočiami pásla svoje ovce v týchto horách a vďaka všetkým zjaveniam sa jej podarilo premeniť hrubú divočinu na priestor náboženského života. Svojím životom ponechala medzi kopcami tak živú spomienku na seba, že čas a revolúcia nemali moc zničiť ju a naše neveriace storočie víta stále viac a viac pútnikov, aby sa uchýlili k miestam, ktoré sa stali nezabudnuteľnými vďaka zjaveniam Panny Márie malej pastierke Benoite.

Od smrti pastierky z Laus uplynulo len 150 rokov. Žila v období, keď bola viera Európy na ústupe a ľudia boli skôr zameraní na hocičo iné než na to, čo bolo hore. Medzi mnohými panovala medzi ľuďmi poverčivosť. Bl. Benoîte Rencurelová sa narodila v St. Etienne na sviatok sv. Michala v roku 1647. Jej rodičia boli pokorní sedliaci, ktorí sa živili prácou svojich rúk. Vo svojich dvanástich rokoch vstupuje bl. Benoîte do služby pasenia oviec u susedného farmára. Do práce si zobrala so sebou len šaty a ruženec ako svoj jediný majetok. Už v detstve ju všetci poznali ako človeka s veľkým citom pre chudobných, za čo si zaslúžila bitku od vlastnej matky, pretože rozdávala jedlo počas hladomoru. Jej srdce bolo naplnené pozoruhodnou láskou k modlitbe.

V tej dobe bola v krajine taká núdza, že majster ju nebol schopný zaplatiť. A tak Benoîte pracovala niekoľkých týždňov u istej chudobnej vdovy. Farmár sa k nej správal veľmi hrubo. Až do tej doby sa nenašiel nikto, kto by bol ostal uňho v službe, ale jednoduchosť a sladkosť bl. Benoîte ju nielen ochránila pred jeho krutosťou, ale dokázala svojou zmäkčujúcou povahou pôsobiť na jeho tvrdú povahu. A tak sa vďaka nej v krátkom čase stal iným mužom. Vdova bola tak ako aj bl. Benoîte opustená. Malá pastierka našla množstvo príležitostí na cvičenie sa v cnosti lásky, pretože aj to málo, čo dostala, rozdala šiestim hladným deťom v dome. Sama prehlasovala, že ona sama bude mať príležitosť jesť snáď ďalší týždeň. A tak vyrastala uprostred práce a biedy v jednoduchú, dobrotivú a oddanú ženu. Keď si jedného dňa chcela vypočuť kázeň, v ktorej sa hovorilo o obrovskej láske Panny Márie k hriešnikom a jej ochrane pre tých, ktorí sa zasvätili jej službe, pocítila Benoîte horlivú túžbu byť medzi jej zvláštnymi oddanými a súčasne sa v jej srdci objavilo želanie byť tou, ktorá uvidí Božiu Matku, o ktorej milostiach už toľko počula.

Návšteva sv. Maurícia

Veľmi často zvykla pásť svoje ovce na hore sv. Maurícia. Na vrchole tejto hory stála stará zničená kaplnka venovaná tomuto svätcovi. V jeden deň v máji roku 1664 bl. Benoîte, ktorá mala asi šestnástich rokov, sedela v blízkosti zrúcaniny, aby sa pomodlila ruženec. Nevedela veľmi veľa o stavbe kaplnky a tiež ani skutočnosť, že v jej blízkosti sa nachádzal prameň vody, hoci by sa jej táto informácia hodila, pretože počas dlhých dní na neúrodných svahoch často trpievala veľkým smädom. Ako tak sedela so svojimi ovečkami, ktoré chodili okolo nej, zbadala akéhosi starého muža, ktorý sa k nej približoval. Vyzeral vznešene, bol oblečený v červenom a mal fúzy. Obrátil sa k nej a spýtal sa: “Čo tu robíš?” Dievčina odpovedala s obvyklou jednoduchosťou: “Pasiem tu svoje ovce a modlím sa k dobrému Bohu. Ale som veľmi smädná.“

“Ale veď tu blízko teba je voda,” povedal starý muž a ukázal na studňu, ktorú je ešte dodnes vidno a ktorá je až po súčasnosť plná vody. Bl. Benoîte, ktorá nemala ani potuchy, že sa rozpráva s nebeskou osobou, srdečne poďakovala a naliehala, aby si zajedol s ňou chleba. No starec jej povedal, že on je svätý Maurícius, patrón tej hory. Požiadal ju, aby zaviedla ovčie stádo do údolia blízko St. Etienne, kde sa jej vyplní túžba srdca. Miesto, kde ju svätec poslal, je veľká roklina, ktorá sa rozprestiera od obce až po hranice lesa k vrchom. Na východnej strane sa nachádzala malá jaskyňa, kde sa chodielava Benoîte modlievať ruženec.

Malá pastierka nasmerovala svoje kroky nasledujúci deň na miesto, kde ju svätec poslal. V ten večer uvidela osobu stojacu na skale známu ako Les Fours. Bola to žena s dieťaťom jedinečnej krásy. Žena s ňou však nehovorila a po dva mesiace sa tieto zjavenia neustále objavovali na tomto istom mieste. Benoîte nabrala odvahu a požiadala pani, aby jej povedala svoje meno. Aj napriek tomu, že zjavenie k nej nehovorilo, napĺňalo srdce Benoîte veľkou radosťou a akýmsi duchovným svetlom. No nezdá sa, že by si bola uvedomovala, kto to bol, čo sa jej takto ukazoval. Keď sa vrátila domov, povedala všetkým susedom o krásnej žene, ktorú videla na skale, no nikto by sa vtedy nenazdal, že oná žena bola návštevou z neba. Počas tých dvoch mesiacov sa ovce záhadným spôsobom ťahali do údolia St. Etienne, čo je pozoruhodné, pretože roklina bola samá skala, neplodná a pasienkov tam bolo extrémne málo. Susedia neváhali a informovali farmára o tom, že ovce chodia každý deň na toto miesto, kde nemajú čo jesť a že ak to bude takto pokračovať, všetky pokapú a on ostane všetkým na smiech. Aj manželka farmára sa neustále sťažovala na Benoîte, že sa vracia tak neskoro večer. Niekedy malej pastierke uštedrila zopár úderov. V súlade s príkazmi svojho pána vodila Benoîte ovce na lepšie pasienky ležiace úplne mimo obľúbenej rokliny, ale skôr, ako sa ovce dostali na miesto označené farmárom, rozbehli sa v plnej rýchlosti naspäť do neúrodného údolia, a to aj napriek všetkým snahám Benoîte zastaviť ich.

Keď sa o tejto skutočnosti dozvedel poľnohospodár, nechcel tomu veriť a aby sa uistil, že jeho rozkazy sú splnené, na druhý deň sám doviedol ovce na pastviny. Ostal akoby omráčený, keď zbadal, že všetky ovce sa pod nejakým pudom rozutekali smerom k zakázanej rokline. On sám nebol schopný ich zastaviť. Zrazu ho čosi, čomu nerozumel, prinútilo pochopiť, že ovce sa tu mali lepšie ako zvieratá jeho susedov. Odvtedy dovolil Benoîte chodiť pásť do týchto miest. V tej dobe sa tajomné zjavenia veľmi často opakovali a Benoit mohla nielen vidieť, ale dokonca aj konverzovať s paňou, ktorej meno ešte stále nepoznala. A tak ju volala len ‘pekná dáma’. O týchto veciach sa začalo hovoriť medzi susedmi. Jeden z vysokých predstaviteľov toho kraja, M. Grrimaud, považoval za svoju povinnosť vypočuť v tejto veci mladú pastierku. Benoîte odpovedala na všetky otázky s maximálnou jednoduchosťou. Ale keď sa vyhlásila, že nemá ani najmenšiu potuchu o tom, kto je tá krásna dáma, sudca nevedel, čo si má myslieť.

“Ja som Mária, Matka Ježišova”

Sudca jej poradil, aby sa dobre vyspovedala a šla na prijímanie. Urobil tak, aby sa mohla nabudúce k neznámej žene priblížiť a úctivo sa jej spýtať na meno. Benoîte nasledovala radu sudcu múdro a pripravila sa prijatím sviatostí. Nabrala odvahu požiadať krásnu pano o meno. “Ja som Mária, Ježišova Matka“, taká bola odpoveď, “a vôľou môjho Syna je, aby som bola v tejto farnosti uctievaná, ale nie na tomto mieste. Preto požiadajte predstaveného, aby zorganizoval procesiu na toto miesto spolu s farníkmi.” Benoîte naplnená radosťou z toho, že sa dozvedela, kto bola tá krásna dáma, rýchlo utekala oznámiť príkaz predstavenému, ktorý po dôkladnom prešetrení faktov rozhodol o tom, že uverí nebeským posolstvám, a 29. augusta sa uskutočnil slávnostný sprievod údolím, ktorého sa zúčastnili všetci dedinčania vedení pastorom. Po tejto udalosti dostala Benoîte poznanie, že v doline – na mieste, kde ju predtým vídala – už nebude môcť vidieť Pannu Máriu. Až o mesiac neskôr bola poctená ďalším zjavením. Tentokrát sa Panna Mária zjavila pri ceste od dediny Laus k St. Etienne, (na ktorej stojí teraz malé oratórium), a dala poznať Benoîte, že ak ju chce znova vidieť, musí sa vrátiť k malej kaplnke v Laus. Nasledujúci deň sa vydala Benoîte na cestu ku kaplnke, ktorá niesla titul Notre Dame de Bon-Rencontre. Bola postavená v roku 1640, ale od tej doby postupne chátrala. Pohľad na zrútené steny svätyne a zanedbaný oltár naplnil Benoîte smútkom. Ale Panna Mária jej oznámila, že onedlho bude táto spustošená a zohavená stavba nahradená bohato zdobeným veľkým kostolom, kde bude slúžiť mnoho kňazov. Povedala jej tiež, že na tomto mieste dôjde k obráteniam mnohých hriešnikov a že peniaze potrebné na stavbu chrámu budú pochádzať od chudobných. Od tejto chvíle navštevovala Benoîte kaplnku každý deň. Trávila tu dlhé hodiny v modlitbe, pričom svoje ovce ponechala Božej prozreteľnosti. Nikdy sa však nestalo nijaké nešťastie, a to ani jednej ovci.

Povesti o tom, čo sa stalo, sa rozšírili medzi dedinčanov. Čoskoro sa začali zhromažďovať k malému oratóriu v čoraz väčšom počte. Mnohí z nich dotknutí milosťou sa zbožne pripravovali na sviatosti a bolo tak potrebné nájsť kňazov, aby všetkých mohli vyspovedať. Kaplnka však bola časom príliš malá na to, aby mohla ukryť stovky ľudí kľačiacich dennodenne pred oltárom. A tak sa veľké množstva ľudí zhromažďovali pred svätyňou, zatiaľ čo kňazi spovedali pod skalami a medzi stromami v údolí. Celé farnosti sem prichádzali v sprievodoch z mnohých končín. Niektoré z nich prichádzali peši štrnásť hodín. Mnohé milosti, duchovné aj časné, boli udelené skrze modlitby pútnikov. Udiali sa tu zázračné uzdravenia a pozoruhodné obrátenia. Takto to pokračovalo až do konca septembra 1665, keď cirkevné orgány považovali za svoju povinnosť celú záležitosť vyšetriť. A M. Lambert, generálny vikár diecézy Embrun, sprevádzaný dvadsiatimi dvoma ostatnými cirkevnými učencami, začal súdne vyšetrovanie.

Benoîte podrobili prísnemu vyšetreniu. Vikár si dobre uvedomoval, že tu neprišli kvôli tomu, aby schválili jej vízie a bláznivé fantázie. Bol si istý, že ak by zistili akékoľvek klamstvo, bola by prísne potrestaná. Jeden za druhým ju skúšali a atakovali otázkami, argumentmi. Dokonca sa jej aj posmievali. Neraz sa usilovali o to, aby ju naštvali, zastrašovali. No jednoduchosť a bezúhonnosť chudobnej pastierky vydržala všetko súženie a odpovedala na všetky ich otázky s presnosťou a vyrovnanosťou, čo ich veľmi prekvapilo. Prozreteľnosť to tak zariadila, že generálny vikár a jeho spoločníci boli sami svedkami zázraku, ktorý sa udial počas ich návštevy. Vždy, keď sa pripravili na odchod, obrovské prúdy dažďa ich zahnali späť. Zdá sa, že proti vlastnej vôli museli zostať v Laus, aby mohli byť svedkami jedného zo zázrakov, ktoré neboli ochotní akceptovať.

Panna z Laus uzdravuje Katarínu Vial

Práve v deň, keď mali odísť, chudobná zmrzačená žena, Katarína Vial, ktorá žila už celé roky bez pohyblivých končatín, bola zázračne uzdravená. Jej nohy boli akoby mŕtve a celý čas ich mala ochrnuté, pričom si na nich sedela. No keď sa modlila deviaty deň novény k Panne Márii z Laus pocítila v nich silu. Každý deň novény mal možnosť generálny vikár vidieť, ako ju prinášajú do kaplnky. Práve v deň jej uzdravenia vysluhovali omšu a sám videl, ako po vlastných vstupuje do svätyne. Kráčala celkom sama, bez barlí. Zrazu začul krik ľudí: “Zázrak! Zázrak! Katarína Vial je vyliečená!” “Ja sám som vtedy slúžil omšu,” píše M. Gaillard, vicevikár z Gap, ktorý si uchoval všetky tieto údaje “a videl som, že vikár bol tak ohromený, že len s ťažkosťou dokázal dokončiť posledné slová evanjelia a listy na oltári bol zvlhčené jeho slzami.” O mesiac neskôr farnosť sv. Juliena, ku ktorej patrila Katarína, zorganizovala púť a procesiu do Laus, pričom zástavu niesla samá Katarína. Začala sa teda skúmať táto skutočnosť. Nielen samotná žena a jej rodina, ale aj dvaja chirurgovia, ktorí ju navštívili, boli obvinení z klamstva. Tí dvaja boli totiž predtým kalvíni, a keď počuli o zázračnej novéne, vyhlásili, že sú ochotní stať sa katolíkmi, ak uvidia, že dokáže chodiť. Na vlastné oči ju videli, že sa vracia z kaplnky a nielenže potvrdili, že jej choroba bola neliečiteľná ľudskými prostriedkami, ale presvedčili sa tým, čo videli a boli pripravení zrieknuť sa herézy, v ktorej donedávna žili.

Protokol o týchto udalostiach bol spracovaný generálnym vikárom, ktorý si želal, aby sa v kaplnke spievalo Te deum ako vďakyvzdanie za mnohé milosti. Sám sa od tej doby stal pevným ochrancom a priateľom mladej pastierky a poslaniu, ku ktorému si ju Panna Mária vybrala ako nástroj. A v skutočnosti úbohá Benoîte bola často podrobená skúškam, keď potrebovala ochranu. Mnohí vplyvní ľudia ju považovali za podvodníčku a snažili sa ju zdiskreditovať, dokonca ju odviezli z Laus a vrhli do väzenia. Napriek tomuto nepriateľstvu sa množstvo pútí neustále zvyšovalo a štyri roky po prvom zjavení Panny Márie v kaplnke v Laus sa M. Lambert rozhodol na danom mieste vybudovať kostol. Kaplnka totiž potrebám pútnikov nevyhovovala. M. Gaillard sa s ním stretol v Laus, aby sa s ním porozprával o tejto téme a zabudol na všetko, čo sa stalo. Plán generálneho vikára bol postaviť malý kostol so siedmimi alebo ôsmimi stĺpmi s dvoma alebo tromi oltármi a na naliehanie M. Gaillarda mal byť dlhý aspoň pätnásť siah (1 siaha je približne 1,80 m; pozn.: verim.sk). Nikdy nepremýšľal nad takým počinom. Bol presvedčený, že púte budú trvať najviac dvanásť rokov, a potom všetci zabudnú na toto miesto a že nebude nemožné nájsť finančné prostriedky na tak rozsiahlu stavbu. Po výmene názorov konečne súhlasil s tým, aby sa začali kopať základy dlhé dvanásť siah a poveril M. Gaillarda na toto dielo. “Veľmi dobre si pamätám,” píše, “že keď sme začali kopať základy, nemali sme žiadne peniaze. Mali sme k dispozícii niekoľko truhlíc s obilninami.” Na prvý týždeň to však stačilo, ďalší týždeň sa vyzbieralo desať korún a tak to pokračovalo. Nikdy nechceli ani peniaze, materiál, ani robotníkov; bolo to “dielo chudobných”, vďaka ktorým sa mohol postaviť celý chrám. V skutočnosti stála celá stavba viac ako 15 000 libier. Pútnici pomáhali v práci almužnami a niektorí aj vlastnou prácou. Stalo sa zvykom, že kedykoľvek navštívil Laus sprievod farníkov, každý člen – muž, žena či dieťa priniesol kameň. Jeden rok bol venovaný zhromažďovaniu potrebných materiálov a potom sa rýchlo začalo s budovaním.”

Za menej ako štyri roky bol kostol dokončený s výnimkou portika (stĺpová hala), ktorý však bol postavený na náklady arcibiskupa z Embrunu, neskôr veľvyslanca v Madride, ktorý sa zotavil z nebezpečnej choroby vďaka sľubu, ktorý učinil Panne Márii z Laus. A tak si želal, aby sa tento portikus stal obetou jeho vďaky.

Nepriatelia Panny Márie z Laus

Hoci stavba tohto nádherného kostola sa zdala sama osebe potvrdením pravdivosti zjavenia, úspech tohto diela len zvýšil počet a zlosť jeho nepriateľov. Po smrti M. Lamberta krátko po vysviacke kostola obnovili niektorí členovia kapituly v Embrune všetky staré obvinenia proti pastierke z Laus. Na dvere kostola inštalovali tabuľu, na ktorej sa vyhrážali exkomunikáciou akéhokoľvek kňaza, ktorý sa na tom mieste odvážil slúžiť sv. omšu. Exkomunikácia sa týkala aj laikov, ktorí by v tomto chráme prijímali sviatosti. Bolo jasné, že zákaz takejto povahy a zo strany autorít bolo úplne nezákonný. Čoskoro vymenovali nového generálneho vikára, ktorý si predvolal Benoîte do Embrunu a podrobil ju druhej skúške. Tá sa skončila vyhlásením, že púte k Panne Márii z Laus sú Božím dielom a že otázky ohľadom nevinnosti a svätosti Benoîte boli mimo akéhokoľvek podozrenia. Novozvolený arcibiskup, Monseigneur de Genlis, dokonca navštívil Laus osobne, a keď videl chrám preplnený oddanými veriacimi, nahlas vykríkol: “Vere Dominus est in loco isto.” Sám vyšetril Benoîte a vlastnou rukou spísal všetky odpovede. Následne vyhlásil, že doteraz nebol svedkom tak jednoduchej a pevnej zbožnosti. V skutočnosti povesť o svätosti pastierky z Laus sa netýkala len zjavení, ktorým ju nebo obdarovalo. Jej úcta k Ježišovi a jeho svätej Matke nebola sama o sebe dokazovaná modlitbami a extázami, ale oveľa istejšími symbolmi pokory, nezaujatia, lásky a odpustenia všetkých zranení. Práca, ktorej sa venovala, bola práca v modlitbe a prísna skromnosť – to všetko za obrátenie hriešnikov.

Vízia ukrižovaného Ježiša

Raz dostala Benoîte víziu Pána visiaceho na kríži. Trpel za hriešnikov a bola to láska, ktorá všetko znášala! Také boli myšlienky, ktoré si do srdca vryla Benoîte a od tej chvíle bolo jedinou túžbou jej srdca utrpenie a láska k Nemu. Často predlžovala pôsty a zdržiavala sa rôznych pozemských dobier. Jedávala len chlieb alebo trocha ovocia. Často bdela počas noci a spala len na holej zemi. Trikrát v týždni po dobu tridsiatich rokov kráčala bosá na miesto na ceste medzi Laus a Avanconom, kde sa jej zjavila vízia a tu strávila veľa hodín, plakala a modlila sa za obrátenie hriešnikov. Zvyšok času venovala službe pútnikov. Mnohí z nich boli dušami, ktoré pripisujú svoje trvalé obrátenie k jej dobročinným povzbudeniam, a nemálo z nich svedčilo o tom úžasnom dare, ktorý vlastnila – prenikala do tajomstva svedomia ľudí.

Častokrát sa veľmi umŕtvovala, nosila plstené oblečenie, bičovala sa, nosila reťaze a trpela nadmerný chlad. Nakoniec ju samá Panna Mária varovala, aby veľké množstvo umŕtvovania zmiernila. Vízia o dvanástich rokoch trvania púti sa nenaplnila. Oddanosť k Panne Márii z Laus neustále rástla.

Pohroma zo Savojska

V roku 1692 vojaci Savojského vojvodu vstúpili do Dauphine a obliehali Embrun. Benoîte sa s mnohými dedinčanmi ukryla pri Marseille, zatiaľ čo nepriateľské sily prechádzali krajinou, zborili kostol v Laus a zničili všetko, čo nemohli odniesť. Keď sa nakoniec vrátili do svojho rodného údolia, všetci boli hlboko zasiahnutí pohľadom na znesvätenie, ktoré barbari uštedrili svätyni. Dom kňazov bol spálený a mramorové oltáre rozbúrané. Všetko bolo v troskách a spustošené, ale Benoîte nestratila v tejto situácii svoje srdce. “Máme viac, než sme mali pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi,” povedala a hneď začali práce na obnove. Rekonštrukcia bola znova financovaná z peňazí chudobných. Žiadni bohatí dobrodinci nepomohli – jedna dedina priniesla drevo, ďalšia kamene, tretia vozy a kone. Benoîte sama riadila všetky práce a povzbudzovala pracovníkov. O niekoľko mesiacov bol kostol v Laus dokončený a ešte krajší než pred inváziou.

Dvadsať rokov prenasledovania jansenistov

Závažnejšie nebezpečenstvo však ohrozilo veriacim v Laus, keď po smrti kňazov, ktorí do tej doby slúžili v svätyni, boli vymenovaní iní – s jansenitskými myslením. Tí sa zmocnili chrámu a hneď nato zastavili všetky púte. Zničili všetky oratóriá postavené na rôznych miestach dedinky Laus, vyháňali pútnikov a verejne kázali proti ľudovej úcte k Panne Márii. A nielenže zakazovali Benoîte modliť sa v svätej kaplnke, ale odmietli jej priznať sviatosti, uvrhli ju do akejsi podoby väzenia a umožnili jej zúčastniť sa iba jednej omše v týždni. Toto prenasledovanie trvalo dvadsať rokov. Počas celej tejto doby sa Benoîte podrobila ich škodlivému zaobchádzaniu vo svojej obvyklej zdvorilosti a rezignácii. Jediný rozkaz, ktorý odmietala poslúchnuť, bol, aby využila svoj vplyv medzi ľuďmi, a tak im zabránila hľadať pomoc v Laus, pretože by to bola, ako to prehlasovali, priama neposlušnosť voči Božím príkazom. Jediné zbrane jej obrany boli modlitba a dôvera. V roku 1712 arcibiskup z Embrun odstránil kňazov z Laus a zveril starostlivosť o svätyňu zhromaždeniu misionárov známych ako Notre Dame de Sainte-Garde. Všetko sa vrátilo do pôvodného stavu a množstvo pútí rástlo viac než kedykoľvek predtým.

Smrť Bl. Benoîte Rencurel a jej neporušené telo

Bl. Benoîte, ktorá videla všetko toto šťastné naplnenie modlitieb a obrovských túžob, pochopila, že jej práca sa chýli ku koncu a že je čas pripraviť sa na smrť. Na sviatok svätých neviniatok v roku 1718 zomrela vo veku 71 rokov, z ktorých päťdesiat šesť strávila v službe pre svätyňu, ktorú jej zverila Božia Matka. Jej telo leží pochované pred vysokým oltárom v Laus a je zakryté kameňom s nápisom:

Tombeau de la Soeur Benoîte,
Morte en odeur de sainteté
Le 28 decembra 1718.
Hrobka sestry Benoite,
zomrela v svätosti
decembra 1718.

Názov sestra je uvedený zámerne, pretože bola spojená s tretím radom sv. Dominika. O osem rokov neskôr bola hrobka otvorená a telo bolo objavené dokonale neporušené. Hlas ľudu už dávno vyjadril svoje zbožné presvedčenie o jej hrdinskej svätosti. Cirkevné orgány vypracovali správu o danej skutočnosti s cieľom začať proces jej blahorečenia v Ríme. (poznámka: ako už bolo spomenuté, bola nedávno beatifikovaná sv. Jánom Pavlom II.) Oddanosť ľudu po smrti bl. Benoite vôbec neochabla. Misionári pokračovali v zbožnej práci a ujímali sa pútnikov až do roku 1791, kedy znovu prišla revolúcia, aby svätyňu zničila. Kňazi boli vyhnaní, všetka výzdoba v kostole bola zhabaná, samotný kostol bol zavretý a domy postavené na prenocovanie pútnikov boli buď vypálené, alebo predané. Priestor bol brutálnym spôsobom znesvätený a barbari odniesli všetko, čo sa dalo. Ich cieľom bolo zničiť všetky pamiatky v okolí, zboriť všetky kríže či oratóriá v okolitých údoliach a “vyčistiť krajinu”. Hoci veľa pamiatok zničili a znesvätili, oddanosť, ktorá bola zakorenená v srdciach ľudí, nevyrvali. Počas všetkých tých hrozných dní sa sedliaci naďalej snažili uchýliť sa do “zničenej a spustošenej svätyne” a vo všetkých svojich potrebách a starostiach sa dovolávali pomoci u Matky Božej. Kvôli veľkému suchu, ktoré by zničilo všetky nádeje na žatvu, zorganizovali okolité dediny slávnostnú verejnú procesiu do Laus tak, ako to robievali aj v minulosti. Ich viera bola odmenená hustým dažďom, ktorý obnovil a zúrodnil ich krajinu. Keď bol napokon nastolený poriadok v roku 1802, monsignor Miollis, biskup z Digne, odkúpil a obnovil chrám a znovu ho otvoril pre verejné bohoslužby. Traja z preživších misionárov sa vrátili k svojmu starému postu a posilňovali oddanosť ľudu, ktorá bola na chvíľu nútene zdržiavaná. Očití svedkovia opísali scény z  roku 1804, keď bol celý kostol zablokovaný davmi kajúcnikov a prítomní kňazi nestíhali dostatočne uspokojovať požiadavky pútnikov.

V priebehu času bola v Laus založená nová kongregácia misionárskych kňazov, začali sa organizovať duchovné cvičenia a na miestach, ktoré zničili revolucionári, boli postavené nové oratóriá a kaplnky. V súčasnosti priťahuje Panna Mária z Laus stále väčší počet pútnikov a to nielen počas dní, kedy si cirkev pripomína pamiatku bl. Benoîte. Nie je nezvyčajné vídať obrovské davy pútnikov prítomných na omšiach. Priemerný počet ľudí, ktorí navštívia Laus v priebehu roka, je 80 000, pričom väčšina z nich tu prichádza počas sviatkov Turíc a októbra. Pri týchto príležitostiach možno vidieť až štyridsať spovedajúcich kňazov. Často musia zostať v spovednej službe počas celej noci. Mnoho mimoriadnych milostí bolo prijatých v týchto časoch, ktorých svedectvo možno nájsť na tabuľkách ex-voto pokrývajúcich okolité steny. Návštevník dedinky Laus môže cítiť stále sviežu spomienku na bl. Benoîte. Všetky okolité údolia sú plné pamiatok, ktoré potvrdzujú vieru v tie zázraky, ktoré vykonal Boh skrze Božiu Matku. Medzi mnohými miestami nájdeme jaskyňu, kde sa malá pastierka zvykla modliť, skalu, kde sa prvýkrát zjavila Panna Mária, trvalú kaplnku Božej Matky, kde sa malo odohrať mnoho útokov od zlého, anjelskú kaplnku, kde sa Benoîte zjavil živý anjel, oratórium Pindreau a nakoniec kríž na ceste, kde mala blahoslavená víziu ukrižovaného Ježiša – všetky tieto sú zaradené medzi sväté miesta v Laus.

Poškodené vojnou a protináboženskou revolúciou – vždy boli tieto miesta obnovené a nielenže sa obnovili budovy, ale s nimi aj viera, oddanosť, nepopierateľná atmosféra zbožnosti, ktorú cítiť v celom tomto slávnom pútnickom mieste.

Tip na knihu: Slzy v La Salette: Zjavenie, ktoré otriaslo Cirkvou, Naša Pani z Kibeha, Akita: Krv a slzy Matky. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.