Sprvoti som uzrela, ako sa predo mnou otvára nekonečný priestor plný svetla. A v ňom som uvidela kdesi vysoko ešte jasnejšiu guľu podobajúcu sa slnku. Cítila som, že v tomto slnku spočíva jednota Trojice. Sama pre seba som ju nazvala harmóniou. Uzrela som, že z nej vychádza zvláštny pohyb – akoby vzájomne sa prestupujúce žiarivé kruhy, prstence, chóry duchov, nekonečne žiariace, mocné a krásne. Tento svet slnka bol akoby nižším slnkom pod tým prvým, vyšším slnkom.

Spočiatku sa všetky tieto chóry rinuli akoby poháňané láskou z toho vyššieho slnka. Zrazu sa ale časť všetkých kruhov zastavila, ešte kým boli ponorené do vlastnej krásy. Táto časť preciťovala všetku rozkoš v sebe a mala záľubu v sebe. A všetku krásu badala len sama v sebe.

Najprv boli tieto kruhy mimo seba a dosahovali pohyb pri hornom slnku. No práve táto časť sa zrazu zastavila, ponorená do vlastného ticha. A v tom istom okamihu som uvidela, ako sa celá táto skupinka žiariacich chórov zrútila dolu a postupne stmavla. A bezprostredne potom som uzrela, ako sa tí zvyšní proti nim postavili na odpor a zaujali ich miesta, ktoré sa v tej chvíli zmenšili. Ale nevidela som, či ich prenasledovali aj naďalej, mimo obzor, kam som dovidela. Stáli tam len tak ticho ponorení do seba a zrazu sa zrútili. A tí, čo neostali ticho, naopak, zaujali ich miesta a všetko sa to udialo tak odrazu.

Keď sa táto časť kruhov zrútila, uvidela som, že tam dole sa tvorí kotúč tieňov. Ako keby to bolo miesto ich nového pobytu. Pochopila som, že táto časť anjelov upadla do nejakého stavu nedobrovoľného vyčkávania. No priestor, ktorý teraz zaujímali, bol oveľa menší ako ten predtým. Takže sa mi zdalo, že tieto kruhy musia byť navzájom dosť stiesnené.

Od čias, čo som ako dieťa dostala toto zjavenie o páde anjelov, mávala som pred nimi strach aj vo dne, aj v noci. Vždy som si pomyslela, že určite veľmi škodia tu na zemi, keď vždy vôkol nej krúžia. Ešte dobre, že nemajú telá, lebo inak by zatienili slnko a vídavali by sme ich ako tiene vznášajúce sa v jase slnka – a to by nám ešte väčšmi naháňalo strach.

Hneď po tomto páde som uzrela, že duchovia žiariacich kruhov sa pred Božím kruhom pokorili, dávali najavo svoju poddanosť a úpenlivo prosili, či by sa títo zvrhnutí anjeli nemohli vrátiť na svoje miesto.

Hneď nato som zachytila nejaký pohyb. Akýsi poryv uprostred Božieho svetelného kruhu, ktorý zostal až dosiaľ v pokoji a čakal na túto prosbu – aspoň tak som to cítila.

Po takomto úkone zo strany duchovných chórov som hneď vedela, že už vytrvajú v dobre a že sa viackrát už nemôžu vzoprieť. Bola som si však vedomá toho, že práve toto je večný Boží rozsudok voči nim. A že tento svár medzi nimi potrvá až do doby, kým sa nepodarí obnoviť všetky padlé chóry. Práve čas, kým sa tak stane, pripadal mojej duši nesmierne dlhý. Priam nekonečný. Súboj sa mal odohrávať na zemi a tam hore sa už nemalo bojovať – tak to prehlásil Boh.

Len čo som sa toto dozvedela, už som viac nemohla mať súcit so satanom. Zistila som, že sa nechal násilne zvrhnúť kvôli svojej zlej slobodnej vôli. Ale na Adama som sa nevedela už hnevať. Mala som s ním už predtým veľký súcit, lebo som si myslela, že to bol Boží plán.

Tento úryvok pochádza z knihy Tajomstvá Starého zákona, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.