Prečítajte si zamyslenie Maury Roan Mckeeganovej o tom, prečo je potrebné učiť deti odpúšťať.
Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. (Mt 6,14-15)
Keď premýšľame o tom, ako sa dostať do neba, mnohým napadne dôležitosť pokánia. Vieme, že musíme povedať: “Je mi to ľúto,” a učíme deti, aby urobili to isté. Niekedy však sústredením na pokánie často zabúdame zdôrazniť aj druhú stránku – odpustenie. Ako to pripomína evanjeliový verš, musíme nielen ľutovať naše vlastné hriechy, ale máme odpúšťať aj druhým, ak chceme, aby aj nám Boh odpustil. A pretože milujeme naše deti a chceme im zabezpečiť nebo, musíme im nielen pomáhať naučiť precítiť ľútosť vo svojich srdciach, ale aj odpúšťať druhým.
Ako pomáhame deťom naučiť sa odpúšťať? Učíme ich zaviazať si topánky, obliecť si tričko alebo umyť zuby – tieto praktické lekcie majú jasné kroky. Akonáhle sa deti naučia tento proces, nemusíme ich to opakovane učiť. Ale učiť ich odpusteniu? To je nikdy nekončiaci proces. Dokonca aj my dospelí sa musíme znova a znova učiť odpúšťať. Táto lekcia trvá celý život.
Existujú určité konkrétne veci, ktorými môžeme pomôcť deťom naučiť odpúšťať. Sviatosť zmierenia sa nachádza v zozname. Nič lepšie nám neposkytne pochopenie milosrdenstva než skutočný účinok milosti v našich životoch. Okrem získania sviatostnej milosti je tu niekoľko ďalších myšlienok:
1. Učte deti hovoriť: “Odpúšťam ti.”, keď niekto povie “Je mi to ľúto.”
Na slovách záleží. Ježiš je Slovo Božie a my máme príležitosť, aby sme Ho napodobňovali v slovách, ktoré hovoríme. Naša kultúra má tendenciu poukazovať na určité výrazy zdvorilosti, ako je “Prosím.” a “Ďakujem vám.”, ale nie vždy sa učíme odpovedať. Keď povieme “Ďakujem“, môžeme napríklad dostať odpoveď ako “V pohode.”, “Jop!”, “OK!”, “Mmmmmm.”. Tieto odpovede nevyjadrujú rovnaké sentimenty ani nemajú rovnakú hodnotu ako odpovede typu “Nemáš za čo!” alebo “Rado sa stalo!”.
Zdá sa, že niečo podobné platí aj u ospravedlnenia sa. Keď niekto povie: “Je mi ľúto,” odpoveď je často, “To je v poriadku!“, alebo dokonca stačí len kývnutie hlavy. V mnohých prípadoch ale strácame odpoveď, ktorá znamená najviac: “Odpúšťam ti.” Žiadna iná odpoveď nemá tak hlboký význam ako tieto dve slová. Je to jednoduchá fráza, ale silná lekcia pre deti, aby odpovedali: “Odpúšťam ti.”, keď niekto povie: “Je mi to ľúto.”
Nemôžeme ich však nútiť, aby povedali niečo, čo nemajú vštepené v mysli (alebo žiadať ich, aby klamali), takže v konečnom dôsledku je to na nich, či povedia tieto veci. Tak či tak ich môžeme povzbudzovať a vysvetľovať im dôležitosť pokánia a tiež odpustenia. Môžeme s nimi zdieľať Ježišove slová o odpustení a môžeme sa modliť za to, aby sa naučili odpúšťať. Môžeme im povedať, že tieto slová nebude vždy ľahké vysloviť, ale ak ich úprimne povedia, vyhrajú boj proti nepriateľovi duší. A tak časom prekonajú pokušenie odmietnuť odpustenie a vysloviť slová, ktoré je tak ťažké vyjadriť. Tieto slová môžeme používať sami ako vzor pre deti a našich blížnych vždy, keď takáto príležitosť nastane.
2. Dajte im druhú šancu (tretiu, štvrtú či sedemdesiatu siedmu).
Pred niekoľkými mesiacmi som s deťmi sedela na omši za istou mamičkou, ktorá tam bola so svojimi deťmi. Bola zjavne unavená a rozčúlená správaním svojho najmladšieho syna. V jednom okamihu ho vyhrešila za to, že lozil po lavici. Povedala mu, že po omši nedostane šišku. “Prosím, mami.” Dieťa v zúfalom šepote prosilo: “Prosím. Budem už lepší! Budem dobrý! Prosím.” Očividne ľutovalo všetko, no jeho matka zostala s kamenným srdcom. Odpovedala mu, že nemá žiadnu šancu vrátiť to späť, lebo sa správal príliš zle.
Nesnažila som sa počúvať tento rozhovor, radšej by som venovala pozornosť tomu, čo sa deje na oltári, ale táto scéna sa konala priamo predo mnou a bolo nemožné vidieť, čo sa odohráva medzi nimi. Nemám v úmysle súdiť túto mamičku, keď viem, aké to je byť unavená a rozčúlená. Napriek tomu z pohľadu tretej osoby dieťa sa nesprávalo tak strašne, len detinsky a nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že by bolo šťastnejšie, keby mu odpustila a ponúkla mu druhú šancu. V mysli som ju prosila: “Daj mu ešte šancu!” Nielen kvôli dieťaťu, ale aj kvôli sebe. Mohla nájsť väčší pokoj ponúknutým milosrdenstvom než zostať v hneve. Boh nám dáva šancu za šancou, aby sme sa polepšili po tom, čo sme Ho urazili. Taktiež nám dáva možnosť rozšíriť to isté milosrdenstvo aj voči našim deťom – najmä počas omše, kde je tak dôležité učiť sa pozitívnym pocitom.
U nás doma, keď dám niekomu druhú šancu, často poviem niečo ako: “Nuž, keďže je nedeľa, deň milosrdenstva, zľutujem sa nad tebou a dám ti druhú šancu.” alebo, “Boh je k nám vždy milosrdný, a preto ti preukážem to isté milosrdenstvo.” Jedno z mojich mladších detí sa naučilo podľa tohto vzor hovoriť: “Dáš mi ešte ďalšiu šancu, keďže je dnes deň milosrdenstva?” Vždy sa obaja na seba potom usmejeme. Keď odpusteniu a milosrdenstvu dovolíme voľne plynúť, všetko pôjde ľahšie. (A deti tak budú vyrastať vo výzve, aby sa tiež správali lepšie.)
3. Nechajte ich odpúšťať iným
Je dôležité vedieť, že deti sa učia nielen z toho, čo hovoríme, ale aj (čo je ešte viac) z toho, čo robíme. Možno nemáme veľa šancí ukázať deťom, ako odpúšťame veľké urážky, ale život nám skôr dáva príležitosti, aby sme im ukázali, ako my sami odpúšťame iným v malých veciach.
Pred niekoľkými mesiacmi som šla s deťmi v našom minivane, keď istý vodič urobil bezohľadný krok, ktorým mohol spôsobiť nehodu. Auto sa mi podarilo včas stabilizovať, ale rýchlo som okomentovala toho druhého vodiča, čo “šoféroval ako idiot”. Uprostred hnevu na druhého vodiča, ktorý riskoval náš život, mi Duch Svätý pripomenul príležitosť ukázať deťom lepšiu odpoveď. Zhlboka som sa nadychla a povedala niečo ako: “Som naozaj naštvaná na toho vodiča, že nás ohrozil a šoféroval tak bezohľadne, ale nemala som ho nazvať takým menom. To, čo som mala urobiť, je pomodliť sa zaňho. Tak to aj teraz urobím. Pane, prosím, pomôž tejto osobe byť lepším vodičom. Odpustila som mu a prosím ťa, aby si jeho a všetkých zachoval v bezpečí na cestách.“
Nie vždy sa mi podarí využiť takú príležitosť, ale ak je možnosť, môžem vždy povedať, že deti dávajú veľký pozor na to, čo hovoríte. Keď je pokladník v obchode k vám hrubý, keď sa iní predbiehajú v rade, alebo keď vám priateľ povedal niečo bolestivé, všetky tieto ťažké momenty sa môžu stať spomienkami, ktoré naše deti ponesú so sebou. Stanú sa spomienkami, ktoré im, ak budeme správne reagovať, pomôžu odpustiť, keď sa ocitnú v podobných situáciách vo svojom vlastnom živote.
Ak sa deti od nás učia hovoriť: “Odpúšťam ti.“, dávať druhú šancu, odpúšťať a modliť sa za osobu, ktorá ich urazila, potom môžu toto svetlo šíriť aj na iných. Každé úsilie, ktorým zabezpečíme odpustenie pre iných, prináša ovocie, a to nielen v prítomnosti, ale aj pre budúce generácie. Každý z nás sa musí snažiť odpúšťať previnenia iných a modliť sa, aby nám Boh odpustil tie naše.
Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!
Tip na knihu: Božie uzdravujúce milosrdenstvo, Ruky milosrdenstva, 365 dní s Božím milosrdenstvom. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
